je nemecká spisovateľka. Jej otčim Karl Maron bol v rokoch 1955 –1963 ministrom vnútra NDR. Roku 1988 emigrovala z NDR, vysťahovala sa do Hamburgu a do Berlína sa vrátila roku 1993. Vo vtedajšej Nemeckej spolkovej republike ju preslávil prvý román Flugasche (Letiaci popol), písalo sa v ňom o následkoch povrchovej ťažby v hnedého uhlia v Bitterfelde. Aj po páde Berlínskeho múru pracovala s témou nemeckých dejín a zároveň s témou vlastnej životnej skúsenosti. Kniha, ktorá vyšla v slovenčine s názvom Zátišie číslo 6, vychádza z rodinnej ságy, kombinuje – podobne ako román Animal triste, ktorý vyšiel v češtine – historické súvislosti s osobnými. „Ak som sa v posledných rokoch začala zaoberať islámom, súviselo to predovšetkým s tým, čo som zažila v niektorých ľavicových kruhoch, keď som prišla na Západ. Pre nich bola NDR stále ešte tou lepšou alternatívou a ja zradkyňa utópie, s ktorou sa nechceli rozlúčiť. Bol mi takpovediac vyvlastnený môj vlastný konflikt. Vidím v tom paralely s prístupom k sekulárnym moslimom, ktorí kritizujú ideologický systém islámu a varujú pred politikou islámskych zväzov a organizácií. Aj kritičkám islámu ako Necla Kelek sa upiera ich vlastný spor, keď sa o nich hovorí, že rozdúchavajú nepokoj a trávia studne, pretože žiadajú zákonom garantované práva pre všetkých občanov tejto krajiny, čiže aj pre moslimské dievčatá a ženy.“