je ukrajinský režisér. Medzinárodnou hviezdou sa stal svojím prvým celovečerným filmom z roku 2014 – Kmeň, ktorý získal aj European Film Awards. Film, v ktorom nezaznie jediné slovo. Príbeh tíndžerov v ústave pre hluhonemú mládež. “Tichý horor” – ako ho označovali médiá. Tichý horor?  Metafora spoločnosti bez hodnôt? “Pre mňa je to príbeh lásky,” povedal režisér v jednom z rozhovorov. Žije vo Viedni a v Kijive. Myroslav Slabošpyckij pracoval vo filmových štúdiách v Kyjive aj v Petrohrade, jeho krátke filmy Diagnóza (Diahnoz) a Hluchota (2010) boli uvedené na festivale Berlinale. Ďalší krátkometrážny film Jadrový odpad (Jaderni vidchody) získal Strieborného leoparda v Locarne a nomináciu na cenu Európskej filmovej akadémie. Nateraz posledným filmom je Moja babusja Fani Kaplan. “Film Kmeň zobrazuje niečo ako ‘hluchú mafiu’, čo pre mňa počas písania scenára bola metafora pre počínanie vtedajšej ukrajinskej vlády. Film teda neodráža neskoršie revolučné udalosti, ale niektorí kritici poukazujú na to, že je do istej miery predpovedá. Inak nakrúcať sme začali ešte pred Majdanom a skončili v čase, keď Rusi obsadzovali Krym, a niekedy nám situácia v revolučnom Kyjive našu prácu komplikovala, trebárs, keď sme sa cez policajné zátarasy vôbec nemohli dostať tam, kam sme chceli. (…) Keď som končil školu, bola predo mnou len jediná perspektíva: nájsť si prácu ako režisér nejakého siahodlhého ruského seriálu. Ale ja som si vtedy povedal, že nie, že sa pokúsim nájsť si vlastnú cestu. Začal som nakrúcať krátke filmy s tým, že raz príde čas a urobím aj celovečerný.  To sa napokon aj podarilo – tým veľkým debutom bol pre mňa práve Kmeň. Bola to dlhá investícia, ktorá sa vyplatila. Samozrejme, že by som chcel, aby som mohol svoju prvotinu vypustiť do sveta o desať, pätnásť rokov skôr. Keď prišiel Kmeň, situácia v ukrajinskom filme bola lepšia. Ale potom, po Kryme sme sa zas vrátili k neistote. Zdalo sa mi, dosť dlho, že som znovu ako človek bez budúcnosti. (…) Násilie a sex sú dva oporné piliere, na ktorých kinematografia od nepamäti stojí. Len sú niekedy poňaté vážne a niekedy menej vážne. Ja zastávam teóriu, že čím viac násilia je vo filmoch, tým menej ho potom nájdete v živote. V časoch, keď nacistickom nemecku prebiehala genocída, dávali v berlínskych kinách veselohry. V spoločnosti, kde sa nakrúcajú optimistické filmy, nie je niečo v poriadku.”