je výtvarný fotograf, jeden z príslušníkov Slovenskej novej vlny, ktorá študovala v osemdesiatych rokoch na pražskej FAMU. Žije v Paríži a v Levoči. Vystavoval v galériách po celom svete. Jeho fotografie figurujú v množstve verejných zbierok: v Európskom dome fotografie, v Centre Georges Pompidou, Fond national d’art contemporain, v Elyzejskom múzeu v Lausanne a ďalších inštitúciách a súkromných zbierkach. Okrem toho mu vyšli tri knihy fotografií: monografia Peter Župník, ktorej autorom je Václav Macek, Praha, paměti noci, vydaná v spolupráci s Českým centrom v Paríži, a publikácia z pražského vydavateľstva Torst v edícii Fototorst s názvom Peter Župník. Ako fotograf je spoluautorom knihy Andrey Pukovej Zaľúbení do Paríža. Medzi najnovšie veľké výstavy Petra Župníka patrí výstava Anima v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne, ktorá potrvá do 20. januára 2020. November 1989 ho zastihol v Prahe, ako čerstvého absolventa FAMU. „Sedemnásteho novembra som sa primotal do sprievodu, ktorý išiel z Albertova okolo Botanickej záhrady cez Karlovo námestie. Všade boli pripravené policajné jednotky, ktoré nás nasmerovali k Národnému divadlu, kde chceli ľudia prejsť cez most na druhú stranu Vltavy. Ale policajti sprievod stočili na Národní třídu, kde už bola pripravená pasca.“ Tak vznikla aj prvá fotografia ženy stojacej oproti kolóne mužov v bielych prilbách. „Prekvapilo ma, že nemala strach. Ja som ho mal.“ Bola to jediná fotka, ktorú v ten večer urobil. Nič nemal premyslené, vybral fotoaparát z vrecka a od boku stlačil spúšť. Čo z tých fotografií možno vyčítať po tridsiatich rokoch? Je na nich to, čo prišlo po strachu: ticho. A po tichu, hovorí Peter Župník, prišla nesmelo spolupatričnosť. Neopakovateľné zážitky, ktoré sa stanú len raz v histórii. Ľudia sa pomaličky roztápali, s veľkou rozvahou uvoľňovali svoje emócie a sentimenty. Bolo to niečo úplne nové, niečo na čo neboli zvyknutí. Pre Petra Župníka bolo úžasné, ako si ľudia dodávali odvahu. Presne vie, ako prvýkrát na Václavskom námestí zakrývali rozpaky potleskom. To je motív, ktorými sú títo fotografie osobitné, majú trošku iný tón ako väčšina ostatných, ktoré z Novembra existujú: je na nich toto postupné, plaché, bojazlivé objavovanie odvahy. Peter Župník má, ak to tak možno povedať, dva typy fotografií, také, kde pozoruje z diaľky, a také, kde sa díva z nezvyklej blízkosti pár desiatok centimetrov. V Prahe a neskôr v Bratislave bol pozorovateľom z diaľky. Hovorí, že vtedy nemal odvahu portrétovať ľudí, zdalo sa mu to v tej chvíli nevkusné. „Nedokázal som sa otočiť k ľuďom a cez objektív sa pozerať na slzy, ktoré schovávali do kapesníkov.” Ale aj tak vznikla jedna fotografia zblízka, na ktorú sa rád pozerá: Žena stojaca pred výkladom obchodu. On ju zachytil zvnútra kníhkupectva, vôbec si ho nevšimla. V jej pohľade, vo výzore tváre vraj našiel niečo, čo vtedy cítil aj on. Zaujímalo by ho, čo je s tou ženou dnes. Máme tak dnes pred sebou súbor fotografií autora, ktorý držal fotoaparát s ostychom a dojatím z toho, čoho bol fotografom a zároveň účastníkom. Tým sú samy živým kúskom dejín, viac než len dokumentom.
Viac na http://www.zupnik.eu. 
Foto: Peter Župník