rozhlasový redaktor a moderátor Rádia Devín, vydavateľ a programový riaditeľ Bratislavského knižného festivalu BRaK. Pracuje v Literárno-informačnom centre, kde sa stará o zahraničné projekty, preklady a spolupráce. Študoval filozofiu a literatúru na Univerzite Komenského v Bratislave, počas doktorandského štúdia svoj záujem rozšíril o problematiku mesta a jeho pamäti – stážoval v Krakove, Prahe, vo Viedni a v Ľvove. V roku 2013 s priateľmi založil BRaK – Bratislavský knižný festival, a o rok neskôr aj rovnomenné vydavateľstvo. Žije v Bratislave. „Keď sa pred pár rokmi objavila v centre hlavného mesta nadživotná socha Jossifa Visarjonoviča Stalina, medzi obyvateľmi spočiatku nevyvolala žiaden väčší rozruch. Prvý a jediný útok na ňu sa odohral až necelý mesiac po jej odhalení: neznámy páchateľ dielo dotvoril niekoľkými fľakmi krvavočervenej farby. Niežeby Bratislavčania cítili nejaký zvláštny sentiment za totalitnými časmi (určite nie väčší, než obyvatelia iných stredoeurópskych metropol), naopak, snaha vytrhnúť Bratislavu z tejto časti jej dejinného príbehu sa zdá byť rovnako silná ako tá tendencia k zabúdaniu, ktorú reprezentuje postava na piedestály. Neurčitosť reakcií Bratislavčanov pramenila z úplne iného pocitu: z ich privyknutia na skutočnosť, že sochy v ich meste žijú svojím vlastným životom. Objavujú sa, miznú, prípadne putujú po meste a hľadajú si v ňom svoje dočasné útočisko.  Samozrejme, socha Stalina sa na prominentnom mieste slovenskej metropoly neocitla náhodou (bratislavské sochy síce vo veľkom cestujú, ale spravidla za to môže pravý opak náhody). Rovnako je zrejmé, že jej osadením aktéri tohto veľkého návratu nesledovali vytvorenie miesta pamäti, pri ktorom by si pamätníci mohli zaspomínať na zlaté časy sovietskeho teroru. Dočasná inštalácia sochy sa vo verejnom priestore objavila ako súčasť projektu Slovenskej národnej galérie s názvom Prerušená pieseň, mapujúceho umelecké praktiky obdobia socialistického realizmu v päťdesiatych rokov 20. storočia – teda, v ére stalinizmu. Budova galérie sídli na rohu námestia a socha tak bola akýmsi vykročením tejto výstavy do verejného priestoru. Týmto krokom však v priestore námestia vznikla neobvyklá situácia: pozornosť chodca si zrazu uzurpovala trojica sôch. Okrem samotného Stalina to bola jazdecká socha Márie Terézie a súsošie Ľudovíta Štúra. Žiadna iná konfigurácia nemohla vyjadriť príbeh Bratislavy výstižnejšie. Trojica sôch: totalitného vodcu, hlavy habsburskej monarchie a slovenského národného buditeľa, každá s iným pozadím vzniku, no rovnakou ambíciou: pretvoriť hodnotový výraz miesta na svoj obraz.“
Foto: Katarína Krištúfková-Hlinčíková