je nemecký historik. Od roku 2010 je profesorom stredoeurópskych dejín na Viedenskej univerzite, kde vedie Ústave východoeurópskych dejín. Predtým bol profesorom komparatívnych dejín na Európskom Univerzitnom Inštitúte vo Florencii. Zaoberá sa komparatívnymi sociálnymi a kultúrnymi dejinami 19. a 20. storočia v Nemecku a v Strednej Európe, najmä nacionalizmom a históriou migrácie a osídľovania. V českom preklade mu vyšla kniha Nový pořádek na starém kontinentě. Příběh neoliberální Evropy, ktorá dostala cenu pre dielo literatúry faktu na knižnom veľtrhu v Lipsku a Temná strana národních států: Etnické čistky v moderní Evropě. Jeho najnovšia kniha, Die Außenseiter. Flucht, Flüchtlinge und Integration im modernen Europa (Outsideri. Útek, utečenci a integrácia v modernej Európe) vyšla v Nemecku len pred mesiacom. “Ale čo vlastne znamená integrácia? Je to dvoj- alebo viacstranný proces, nie jednostranné prispôsobovanie sa menšiny väčšine ako v prípade asimilácie. Na tomto chápaní je založený vedecký prístup k integrácii, ktorý vychádza z diela francúzskeho sociológa Émila Durkheima. Pred vyše sto rokmi ho zaujímalo, čo spoločnosť drží pohromade, keď zmiznú tradičné väzby (v dôsledku deľby práce v modernom kapitalizme, čo je téma jeho knihy z roku 1893). Durkheim zastával ideál integrovanej spoločnosti, ktorej negatívnym protipólom bola dezintegrácia. Dnešný normatívny konsenzus, podľa ktorého je integrácia konečným cieľom utečeneckej politiky sa teda zakladá na starom chápaní pojmov. V roku 2015 sa za ‘vítaciu kultúru’ angažovalo až desať percent Nemcov a Rakúšanov – na rozdiel od postkomunistickej Európy, kde zaangažovanosť občianskej spoločnosti neprekročila jedno percento (hoci to týmto spoločnostiam ani nemožno zazlievať; v Maďarsku dobrovoľníkov napadla vlastná vláda ako prevádzačov, také niečo ľudí odradí od pomáhania, a FPÖ argumentuje podobne agresívne proti rakúskym ‘slniečkarom’). Ale namiesto ‘vítacej kultúry’, založenej na rozmazaných kultúrnych pojmoch, teraz potrebujeme premyslenú koncepciu integrácie. Právne zrovnoprávnenie (vo forme základných sociálnych práv, prípadne aj štátneho občianstva), poskytnutie miesta na bývanie a každodenné prostredie, profesionálnu integráciu a v neposlednom rade, ako najvyšší stupeň integrácie (pokiaľ tento proces chceme vnímať ako stupne, pretože často neprebieha lineárne), uzatváranie miešaných manželstiev s väčšinovou spoločnosťou. Pokiaľ väčšina utečencov bude sedieť v táboroch a nebude si smieť ani len podať žiadosť o azyl, nemôže začať integrácia. Tábor je protipól inklúzie, je to symbol vylúčenia, ktorý, bohužiaľ, už pridlho sprevádza dejiny utečencov v modernej Európe.”
Foto: Universität Wien