je anglický profesor moderných dejín na univerzite Oxford Brookes. Žije v Oxforde. Je uznávaný ako jeden z najväčších svetových odborníkov na sociálnohistorickú a ideologickú dynamiku fašizmu. Zaoberá sa vzťahom medzi modernitou a rozličnými formami politického či náboženského fanatizmu, obzvlášť súčasného terorizmu. Je autorom mnohých kníh, z ktorých posledná, Terrorist’s Creed: Fanatical Violence and the Human Need for Meaning (Krédo teroristov: Fanatické násilie a ľudská potreba zmyslu), vyšla roku 2012. V českom preklade mu roku 2016 vyšla kniha Modernismus a fašismus. Pocit začátku za Mussoliniho a Hitlera. „Som na aplikáciu slova fašizmus veľmi citlivý, možno až príliš. Podľa mňa ide v prípade Le Penovej, Wildersa, Trumpa či Putina o iné choroby, podobné, ale iné. V každej veľkej kríze sa objavujú falošné riešenia, ale nemusí ísť hneď o fašizmus. Ľudia sú niekedy fašizmom už posadnutí. V skutočnosti existuje mnoho spôsobov, akým možno zničiť demokraciu, a fašizmus je len jedným z nich. Život v brazílskej favele je ako peklo na zemi, stretnete sa tam s vysokou mierou násilia, skorumpovanosti polície aj politikov– ale s fašizmom to nemá nič spoločné. Pri Vladimirovi Putinovi tiež veľmi nezáleží na tom, či ho môžeme alebo nemôžeme zaradiť k fašistom. Dôležité je, že podporuje Asada, snaží sa rozširovať svoju moc a je mu vlastný etický koncept ruského národa, a teda by rád posunul svoje hranice kamkoľvek, kde žijú etnickí Rusi. To je hrozivé bez ohľadu na fakt, že nie je dôvod tomu hovoriť fašismus. A to isté platí o Donaldovi Trumpovi. Na to, aby sme videli, aké nebezpečné je, keď sa americkým prezidentom stane niekto s takým primitívnym chápaním politiky, nepotrebujeme, aby to ešte k tomu všetkému bol fašizmus. Niekedy hádam môže byť pohodlné označiť svojho odporcu za fašistu, ale väčšinou to ničomu nepomôže, a niekedy to dokonca skôr zamedzí porozumeniu situácie. Mali by sme sa oveľa viac starať o skutočnosť a oveľa menej o nálepky, ktoré jej prideľujeme.“
Foto: Oxford Brookes