je ukrajinský filozof, religionista a novinár. Pochádza z Donecka, dnes žije v Brovaroch neďaleko Kijiva. Keď Doneckú oblasť zabrali roku 2014 separatisti a vyhlásili takzvanú Doneckú ľudovú republiku, začal pod pseudonymom Stanislav Vasin písať reportáže pre ukrajinské týždenníky Mirror of the Week a The Ukraninian Week, a najmä pre ukrajinské vysielanie Rádia Slobodná Európa. Až do roku 2017 bol jedným z posledných nezávislých novinárov. Roku 2017 ho zatkli a 962 dní strávil v ilegálnej doneckej väznici a areáli bývalej továrne a umeleckého centra na ulici s názvom Svetlá cesta číslo 3, známom ako Izolácia. (Odsúdili ho však na pätnásť rokov – za údajnú špionáž v prospech Kijiva a podnecovanie extrémizmu.) Prešiel si šialenstvom mučania, väznením v strašidelných pivniciach a celách, neustále opakovaným nočným bitím. 29. decembra 2019 ho v rámci výmeny zajatcov prepustili, vrátil sa k písaniu a založil nadáciu pre vyšetrovanie vojnových zločinov. Po vypuknutí ruskej invázie na Ukrajinu vstúpil do armády a ako vojak z povolania bojoval za svoju vlasť. V boji v lete 2024 ho zranili, ale ťažké zranenie nakoniec prežil, šrapnel, ktorý ho trafil do krku, tesne minul tepnu. Napísal knihu The Torture Camp on Paradise Street (Mučiaci tábor na Rajskej ulici). „Bolo to 11. mája 2017, takzvaný Deň republiky. Vybral som sa do centra mesta spraviť reportáž o tom, čo sa tam bude diať. Čosi som pofotil, nakrútil video a pomaly som sa vracal domov cez hlavné námestie Donecka, Leninovo námestie. Zastavila ma hliadka. Chceli vidieť obsah môjho batoha. Pomyslel som si, že zrejme o nič nejde, predsa len bol deň, keď sa viac pozornosti sústreďovalo na bezpečnosť. Lenže tí policajti začali voľakam telefonovať. Spýtal som sa, komu volajú, a dostal som odpoveď, že si len overujú nejaký register, a pokiaľ je všetko v poriadku, môžem ísť. Lenže doslova o päť, sedem minút sa tam objavili ľudia v civilnom odeve, ktorí mi na ruky nasadili putá, odtiahli k neďaleko zaparkovanému vozidlu a na hlavu mi natiahli vrece. Takto som sa dostal do budovy MGB. Oni mi to opísali ako náhodu. Ale ako sa neskôr ukázalo, prišli si po mňa presne tí ľudia, ktorí ma hľadali už rok a pol. Na mieste, kde ma zastavili policajti, sa zjavili po pár minútach. Nemyslím si, že to bola len náhoda. Niekto im musel posunúť informáciu, že budem v centre Donecka,“ povedal roku 2021 Stanislave Harkotovej pre Aktuality.sk. Rozhovor neskôr vyšiel v jej knihe Ešte sme nezomreli – Príbehy z vojnovej Ukrajiny 2013 – 2022. (…)
„Začal sa výsluch, ak to tak môžem nazvať. Na začiatku ma skrátka bili policajným obuškom. Potom sa ma začali vypytovať na moje príspevky, na prácu pre ukrajinské tajné služby, na čo som im povedal, že s nimi nemám nič spoločné a že fotografie a videá, ktoré som spravil, som robil pre Rádio Sloboda, čo si vedia skontrolovať aj na webe. Moja odpoveď ich neuspokojila, keďže sa ma snažili vykresliť ako agenta. Keď zatknete opozičného novinára, to nevyzerá dobre. Zatknúť špióna je už iná vec. Opäť mi teda na hlavu navliekli vrece, odtiahli ma do vedľajšej kancelárie a tam sa začalo mučenie. Existuje taký starý armádny poľný telefón, tapyk, v ktorom sú elektrické drôty a tieto drôty vám pripevňujú na rôzne časti tela. Mne ich priväzovali na palce na rukách, potom mi jeden drôt pripevnili na ucho. Počas toho, ako do vás púšťajú elektrický prúd, prichádzajú absurdné otázky. Je to celý mix otázok od toho, pre koho pracujete, či veríte v Boha alebo prečo ste proti republike. Po týchto ,procedúrach‘ som im po hodine podpísal, že som agentom ukrajinskej rozviedky. Mučenie stopli a odviedli ma do cely v suteréne, kde som strávil mesiac a pol predtým, než ma previezli do Izolácie. V Izolácii ma už nemučili, pretože som im všetko podpísal. Ale vec sa má tak, že v Izolácii vás môžu mučiť aj po tom, čo im podpíšete, čo od vás chcú. Ale čo považujete za mučenie? Elektrinou ma tam už nemučili, no stávali sa iné veci. V jednu noc sa rozleteli dvere na našej cele, všetkých nás zmlátili, celu rozbili. Taká bola prax. Veliteľ Izolácie sa každú noc opil, zišiel z druhého poschodia, kde žil, ten človek ani nevychádzal z areálu, a týmto spôsobom otváral celu po cele vrátane tých ženských. V celách sa nevypínalo svetlo, tridsať mesiacov sme prakticky spali v osvetlenej miestnosti. Po mučení prúdom, ktorý ľuďom vpúšťajú napríklad do genitálií, si tam už tí, ktorých tam mlátia, hovoria: čo už, keď zbili, tak zbili, dá sa to prežiť. Hlavne, že to nebola elektrina, keď vás vyzlečú donaha a priviažu k stolu. Prúd je najsilnejší spôsob vplyvu. Bitku ešte ako-tak zvládnete, ale prúd neuveriteľne bolí. Mňa mučili tým ľahším variantom, keď mi drôty pripli na palce, ale ľuďom, s ktorými som sedel v Izolácii, ich pripli na genitálie. To boli ľudia, ktorí boli v stave šoku. Elektrina vám na tele zanecháva popáleniny, závisí od sily prúdu. Ak nechcete komunikovať, jeho silu zvyšujú. (…)
Veľmi ťažké bolo nevedieť nič o svojej rodine, netušiť, čo sa s nimi stalo. Alebo naopak, keď sa o vás dozvedeli, chápete, že musia byť bez seba. Na jeseň roku 2017 si v Izolácii osvojili takú prax, že keď priviezli nového zajatca, ktorého by predtým mučili v suteréne, tak tentoraz ho dotiahli na prvé poschodie, kde sme mali cely, a začali ho mučiť vo výsluchovej miestnosti. Mučia ho tri, štyri metre od vašej cely. Človek neuveriteľne kričí, kričí dve, tri hodiny, a aby jeho krik nebolo počuť, administratíva prikáže prvým trom celám, ktoré sú najbližšie, spievať sovietske piesne. Aby spev stlmil výkriky. Odohráva sa akési šialenstvo. Tu človeka mučia elektrinou, tu tri cely spievajú Vstavaj strana ogromnaja. Keď toto počujete, psychicky to zvládate len veľmi ťažko. Dvere na vašej cele sa otvárajú hocikedy cez deň, či spíte, či nespíte. Keď sa otvoria, všetci musia vyskočiť na nohy, na hlavu si natiahnuť vrece, otočiť sa chrbtom k dverám, ruky si založiť za hlavu a tak stáť. Dozorci robievali to, že búchali po dverách, nikdy ste nevedeli, či sa otvoria, alebo neotvoria. Uprostred noci zabúchajú na dvere, celá cela vyskočí na nohy, nasadí si vrece na hlavu, ale do cely nikto nevstúpi. Toto nebolo väzenie, to bol koncentrák. (…)
Viktor Frankl, tvrdil, že to, čo sa deje, nie je len tak. Že i utrpenie má zmysel samo osebe nezáležiac na tom, či ste to utrpenie prežili. Mnoho ľudí, ktorí sa ocitli v nacistických koncentračných táboroch, hovorilo, že ak to neprežijú, potom celý náš život bol absurdný. Načo som na svete, ak neprežijem všetko to utrpenia, a aj tak ma zajtra zabijú v plynovej komore? Viktor Frankl hovoril, že pokiaľ utrpenie nemá samo osebe zmysel, potom niet zmyslu ho prežívať. Ja si to nemyslím. Ja si nemyslím, že v tomto je zmysel. Čo je ľudský život? Súčet náhod. Veľmi dobre si spomínam na to, ako som sa pred svojím zatknutím zobudil, naraňajkoval som sa, mal som tvaroh, okúpal som sa a o niekoľko hodín som sa ocitol v pekle. Elektrina, chladná betónová miestnosť, kde vám ešte aj v júni ide para z úst. Dva a pol roka. Aký je v tom zmysel? A to sa netýka len mňa, ale aj iných ľudí, ktorí sa tam ocitli. Ja som bol novinár, hľadali ma. Väčšina tých ľudí, ktorí sa tam ocitli, ale nemali s vojnou nič spoločné, nemali ani len politický názor. Jednoducho sa snažili prežiť, zarobiť nejaké peniaze a vozili ľudí z jedného územia na druhé. Vezmú vás, hodia do pivnice, vyzlečú, mučia a ešte vám hovoria, že znásilnia vašu manželku. Niektorí to neprežili. V čase, keď som tam bol, boli prípady, keď ľudí jednoducho ubili, zabili pri mučení. O ich utrpení nikto nevie, pretože ich príbeh nikto nepozná. Pretože ich v tej izolácii jednoducho zakopali niekde pod haldou. Aký v tom bol zmysel? Očividne v ničom. Žiadny boží plán. (…) 
V ukrajinskej armáde mi povedali: Toto je telefón, ktorým sa pri službe budete pravidelne hlásiť. Uvedomil som si, že je to rovnaký prístroj, ktorým ma bezpečnostné zložky separatistov mučili. Chvíľu som musel sám seba presviedčať, že je to naozaj len telefón. Strach, ktorý mám teraz, nie je z toho, že zomriem. Bojím sa, že ma opäť zajmú. Viem presne, čo to znamená, čo sa mi tam stane, ak ma opäť chytia. Samozrejme,  že by som rád písal knihy a články a žil niekde v pokojnej Európe a riadil svoju nadáciu. Ale musel som si obliecť nepriestrelnú vestu a maskáče, lebo moja krajina bola a stále je v ohrození.“