je bieloruská spisovateľka, laureátka Nobelovej ceny za literatúru 2015 za polyfónny literárny štýl, ktorý „je dokumentom utrpenia a odvahy našej doby“. V roku 1972 absolvovala žurnalistiku na Bieloruskej štátnej univerzite V. I. Lenina v Minsku. Pracovala pre regionálne noviny a ako učiteľka. V roku 1976 sa stala dopisovateľkou minského literárneho časopisu Neman. Ako novinárka robila rozhovory s ľuďmi, ktorí zažili druhú svetovú vojnu, sovietsku intervenciu v Afganistane či černobyľskú haváriu. Žila v Paríži, Göteborgu a Berlíne, roku 2013 sa vrátila do Minska, kde žije dodnes. Roku 2017 vystúpila z ruského PEN-klubu. Vo svojich dielach píše o udalostiach, ktoré sú v ruskej histórii zabúdané a vytláčané: o účasti žien v druhej svetovej vojne, o vojnových osudoch detí či každodennom živote po úpadku komunizmu. Je držiteľkou mnohých ocenení, medzi inými Peace Prize of the German Book Trade, Prix Médicis essai, Leipziger Book Prize on European Understanding, Ceny Andreja Siňavského, Angelus, a je dvojnásobnou laureátkou Ceny Ryszarda Kapuścińského za literárnu reportáž. Slovenským čitateľom je známa aj vďaka vydavateľstvu Absynt. V edícii Prekliati reportéri vyšlo päť jej kníh (z toho preklady prvých štyroch podporila Stredoeurópska nadácia cez svoj grantový program Pro Libris): Vojna nemá ženskú tvár o osudoch žien vo Veľkej vlasteneckej vojne, Časy zo second handu. Koniec červeného človeka o homo sovieticus, ktorý svoj sovietsky pas ešte stále uchováva ako najcennejšiu relikviu, knihu Zinkoví chlapci, desivý obraz sovietskej invázie do Afganistanu v rokoch 1979 – 1989, Černobyľskú modlitbu, ktorá podáva neľútostné svedectvo o najväčšej európskej jadrovej apokalypse z 26. apríla 1986, a najnovšie knihu Poslední svedkovia o detskom pohľade na vojnu. Úryvok je z knihy Časy zo second handu v preklade Kristíny Karabovej: „Lúčime sa so sovietskymi časmi. S tým naším životom. Snažím sa úprimne vypočuť všetkých účastníkov socialistickej drámy… Komunizmus mal šialený plán – prerobiť ,starého‘ človeka, starobylého Adama. A to sa podarilo… Je to asi jediná vydarená vec. Za vyše sedemdesiat rokov sa v laboratóriu marxizmu-leninizmu podarilo vytvoriť osobitý typ človeka – homo sovieticus. Jedni sa domnievajú, že ide o tragickú postavu, iní ho nazývajú ,sovok‘. Zdá sa mi, že toho človeka poznám, že mi je dobre známy, veď som vedľa neho, bok po boku, prežila veľa rokov. On – to som aj ja. Sú to moji známi, priatelia, rodičia. Socializmus sa skončil. No my sme ostali. Niekoľko rokov som cestovala po celom bývalom Sovietskom zväze, pretože homo sovieticus, to nie sú len Rusi, ale aj Bielorusky, Turkméni, Ukrajinci a Kazašky. Hoci teraz žijeme v rôznych štátoch a hovoríme rozličnými jazykmi, nepomýliš si nás s nikým. Spoznáš nás! My všetci sme ľudia zo socializmu, podobáme sa, no zároveň aj nepodobáme na ostatných – máme svoj slovník, svoje predstavy o dobre a zle, o hrdinoch i mučeníkoch. Máme špecifický vzťah k smrti. V rozhovoroch, ktoré nahrávam, sa objavujú slová ako ,strieľať‘, ,zastreliť‘, ,’zlikvidovať‘, ,odpratať‘ alebo také tie sovietske varianty zmiznutia ako napríklad ,zatknutie‘, ,desať rokov bez práva na korešpondenciu‘,emigrácia‘. Koľko tak asi môže stáť ľudský život, ak máme na pamäti, že len nedávno hynuli milióny? Sme plní nenávisti a predsudkov. To všetko vychádza odtiaľ, kde bol GULAG a strašná vojna. Kolektivizácia, rozkulačovanie, presídľovanie národov…
To bol socializmus a jednoducho náš život. Vtedy sme o ňom hovorili málo. Ale teraz, keď sa svet nenávratne zmenil, sa všetci o tento náš život začali zaujímať. Ale bez ohľadu na to, aký bol, bol náš. Píšem a po zrniečkach, omrvinkách vyhľadávam dejiny ,domáceho‘… ,vnútorného‘ socializmu. To, ako si žil v ľudskej duši. Vždy ma priťahuje práve tento malý priestor – človek… samotný človek. Pretože v skutočnosti sa všetko deje práve tam. (…) V deväťdesiatych rokoch, áno, boli sme šťastní, k tej našej naivite sa však už vrátiť nedá. Zdalo sa nám, že voľba bola dokonaná, že komunizmus beznádejne prehral. A všetko sa pritom iba začínalo…
Prešlo dvadsať rokov. ,Nestrašte nás socializmom,‘ hovoria deti rodičom.
Z rozhovoru so známym univerzitným pedagógom: ,Na konci deväťdesiatych rokov sa študenti smiali,‘ hovoril, ,keď som spomínal na Sovietsky zväz, boli presvedčení, že sa pred nimi otvára nová budúcnosť. Teraz je obraz iný. Dnešní študenti už spoznali, pocítili, čo je kapitalizmus – nerovnosť, chudoba, arogantné bohatstvo, pred očami majú životy rodičov, ktorým sa z rozkradnutej krajiny neušlo nič. A sú radikálne nastavení. Snívajú o svojej revolúcii. Nosia červené tričká s portrétmi Lenina a Che Guevaru.‘
V spoločnosti sa objavila objednávka na Sovietsky zväz. Na kult Stalina. Polovica mladých ľudí od 19 do 30 rokov považuje Stalina za ,najväčšieho politického dejateľa‘. V krajine, v ktorej Stalin zničil nemenej ľudí než Hitler, je nový kult Stalina?! Znovu je v móde všetko sovietske. Napríklad ,sovietske‘ kaviarne – so sovietskymi názvami a sovietskymi jedlami. Objavili sa ,sovietske‘ cukríky a ,sovietska‘ saláma – s vôňou a chuťou, ktoré sú nám známe z detstva. A samozrejme, ,sovietska‘ vodka. V televízii sú desiatky relácií, na internete desiatky ,sovietskych‘ nostalgických stránok. Do stalinských táborov – na Solovky, do Magadanu – sa môžete ísť pozrieť ako turista. Reklama sľubuje, že vám kvôli autentickému pocitu vydajú aj väzenský úbor a čakan. Ukážu zreštaurované baraky. A nakoniec zorganizujú rybačku…
Obrodzujú sa staromódne myšlienky: o ,veľkej ríši‘, o ,železnej ruke‘, o ,osobitej ruskej ceste‘… Vrátili melódiu sovietskej hymny, existuje Komsomol, ibaže sa volá ,Naši‘, existuje ,strana moci‘, ktorá kopíruje komunistickú stranu. Prezident má moc generálneho sekeretára. Absolútnu. Marxizmus-leninizmus bol nahradený pravoslávím…
Spisovateľ Alexander Grin pred revolúciou 1917 napísal: ,A budúcnosť akosi prestala stáť na svojom mieste.‘ Prešlo sto rokov a budúcnosť opäť nie je na svojom mieste. Nastali časy zo second handu.
Barikáda je pre umelca nebezpečným miestom. Pascou. Tam sa ničí zrak, zužuje sa zrenica, svet stráca farbu. Svet je tam čierno-biely. Odtiaľ už človeka nerozlíšiš, vidíš iba čiernu bodku – terč. Celý život som na barikádach a chcela by som odtiaľ konečne odísť. Naučiť sa tešiť zo života. Prinavrátiť si normálny zrak. No desiatky tisíc ľudí znovu vychádzajú do ulíc. Chytajú sa za ruky. Na bundách majú biele stužky. Symbol obrodenia. Svetla. A ja som s nimi.
Na ulici som stretla mládež v tričkách s kosákom a kladivom a portrétom Lenina. Vedia, čo je to komunizmus?“

Stredoeurópske fórum tento rok po prvý raz udelí čestný titul Čestná Stredoeurópanka, ktorého partnerom sú Stredoeurópska nadácia a denník SME. Súčasťou ocenenia, ktoré získa Svetlana Alexijevič, je aj objekt Lampa – Svetlo pre Svetlanu od slovenskej výtvarníčky Ladislavy Repkovej.