je doktorandka sociálnej psychológie na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne, kde sa venuje výskumu starnutia a vekovej diskriminácie. Pracuje tiež na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského a pre centrum Memory. Je spoluzakladateľkou iniciatívy Zrejme, ktorá má priniesť medzigeneračnú spoluprácu v slovenských mestách a podporovať kvalitné služby určené pre starších ľudí a ich príbuzných. V týchto dňoch jej vyšla kniha Záhrebská (spolu s Dušom Martinčokom) o stacionári pre seniorov, jeho susedoch a kávovare ťažkom ako hroch. Kniha je výsledkom boja o priestor, ktorý Staré Mesto Bratislava zlikvidovalo. Okrem toho spoluorganizovala zhromaždenia Za slušné Slovensko. Žije v Bratislave. Po prvých veľkých protestoch, keď na námestia prišlo najviac ľudí od Nežnej revolúcie povedala. „Snažím sa to vnímať cez ľudí, ktorí sú pre mňa dôležití – jedna skupina je rodina Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, druhá skupina je moja vlastná rodina. Moji rodičia od roku 1989 žijú obyčajne a slušne a dnes žijú v nádeji, že veci môžu byť lepšie. Myslím si, že teraz je moment, keď sa nádej naakumulovala, keď ľudia v sebe objavujú schopnosti, talenty na to, aby tvorili túto krajinu. Túto nádej musíme premeniť na konkrétne kroky. Začať sa rozprávať s ľuďmi o tom, aká má byť krajina. Začať sa angažovať vo verejnom živote, od komunálnej až po celoštátnu úroveň. Moji rodičia a aj rodičia mnohých mojich kamarátov a známych by boli veľmi sklamaní, ak by to len tak zaniklo. A viem si predstaviť, aké utrpenie by cítila Janova a Martinina rodina. My všetci sme tí, na ktorých sa čakalo. Sme spoluzodpovední. Nádej a slušnosť postupne premenia krajinu, aj keby to malo trvať dlhšie. Ak sa o to nepokúsime, môže byť oveľa ťažšie nadobudnúť opäť takýto pozitívny vzťah k Slovensku. (…) Treba dať ľuďom vo voľbách opäť možnosť rozhodnúť o spravovaní krajiny, v ktorej žijú. Keď boli pred dvomi rokmi voľby, o týchto veciach sme nevedeli. Výmenou dvoch ľudí sa nezmení kultúra spravovania inštitúcií, ktoré zodpovedajú za vyšetrenie vrážd a káuz. Je to skôr o kultúre. Neviem, ako sa rozhodnú ľudia v ďalších voľbách, ale myslím si, že by sme mali poslať politikom jasnú výzvu. Aby dali možnosť ľuďom rozhodnúť o svojej budúcnosti. (…) Záleží mi na tom, aby ľudia cítili, že oni sami môžu ovplyvňovať veci z akejkoľvek pozície, v akej sú. Aby verili, že v tom nie sú sami, že nás je viac, a aby cítili nádej. Aby cítili nádej ľudia, ktorí sa narodili po roku 1989, a aby nezabudli na nádej ani ľudia, ktorí už raz na tom námestí stáli. Aby vznikla a pokračovala solidarita a súdržnosť. Neviem, či sa dá vynútiť rešpekt od politikov, ale nesmieme hrať ich hru. Oni nás nemôžu prehliadať.“
Foto: Michal Huštaty