je nórsky antropológ a spisovateľ. Pôsobí ako profesor sociálnej antropológie na Univerzite v Osle. Patrí medzi najčítanejších žijúcich antropológov vôbec. Zaoberá sa etnicitou, nacionalizmom, globalizáciou a multikulturalizmom. Okrem Nórska sa venoval terénnemu výskumu, aj na Trinidade, Mauríciu alebo v Austrálii. Roku 2013 kandidoval do parlamentu za Nórsku stranu zelených, ktorej je členom. Patrí ku kritikom nórskeho nacionalizmu, pravidelne komentoval proces s Andersom Breivikom, v procese vystúpil dokonca ako svedok obhajoby: Breivik na súde THE citoval ako predstaviteľa multikulturalizmu, ktorý vraj usiluje o dekonštrukciu nórskeho etnika. V českom preklade vyšli v niekoľkých vydaniach jeho najslávnejšie štúdie Odpady: Odpad ve světě nechtěných vedlejších účinků; Etnicita a nacionalismus: antropologické perspektivy; Syndrom velkého vlka: hledání štěstí ve společnosti nadbytku; Sociální a kulturní antropologie: příbuzenství, národnostní příslušnost, rituál; Antropologie multikulturních společností: rozumět identitě a Tyranie okamžiku: rychlý a pomalý čas v informačním věku. „Je absolútne pochopiteľné, že ľudia reagujú na pocit, že ich ovládajú rozsiahle procesy, nad ktorými nemajú kontrolu. V politike či vo svete ekonomiky je pochopiteľné a prijateľné, že na to ľudia reagujú a chcú získať nejakú moc späť. Znepokojujúce je však to, že tieto celkom legitímne pocity teraz využívajú politické hnutia, postavené na protiklade ,my a oni‘, na anti-intelektuálnej ideológii. Deje sa to preto, lebo ľudia už majú plné zuby tých, čo tvrdia, že vedia, ako vyriešiť ich miestne problémy, no v skutočnosti situáciu nevedia zmeniť. A v tom je veľká výzva: ako zareagovať na ich kritiku bez anti-intelektualizmu, populizmu či nacionalizmu.(…) Ľudia frflú na Brusel, pretože na niekoho treba tú vinu zvaliť, hoci Brusel je v tom možno nevinne. Ak smiem niečo povedať o Európe, európsky projekt mal byť projektom, zameraným na politiku a identitu, ale namiesto toho sa stal ekonomickým projektom. To znamená, že sú tu víťazi a porazení, a ukázalo sa, že v južnej Európe je viac porazených ako v severnej Európe. Bola to veľká chyba zaviesť euro a spoločnú menu, pretože to vyvolalo falošnú predstavu, že Gréci sa zmenia na čosi podobné Nemcom. Ale oni sa nezmenia. Majú iný prístup a mali by mať možnosť robiť to ďalej po svojom, v súlade s princípom rozmanitosti. Myslím, že európska identita a Federálny európsky štát je úžasná myšlienka. No ešte lepšie by bolo, keby sme mali túto spoločnú identitu a popri nej sa zachovali svojské identity jednotlivých štátov. Môžeme byť Európania a mať európsku identitu a súčasne decentralizovať moc: v toto ľudia dúfali v deväťdesiatych rokoch, predtým, ako sa celý projekt zmenil na jeden veľký trh. V Anglicku, v bývalých banských komunitách, sú niektorí ľudia celý život nezamestnaní, a hoci ekonomika je v Británii je na tom celkom dobre, ochladzovanie ekonomiky v týchto regiónoch spôsobilo prehrievanie identity. Dá sa vidieť, že toto sa deje aj v krajinách ako Poľsko a Maďarsko: ľudia tu očakávali ekonomický rast, ale správajú sa k nim ako k občanom Bruselu druhej triedy. To v nich vyvoláva potrebu prejaviť sa iným spôsobom, nazdávať sa, že aj oni môžu mať rovnaké bohatstvo a silnú identitu. Najnápadnejšie sa to prejavuje v politike, predovšetkým v politike identity, od islamizmu po pravicový populizmus. Je to riadne silný koktail, v ktorom sa dá rozpoznať schéma procesu prehrievania, ktorá je čoraz jasnejšia a viditeľnejšia. Tento trend treba brať vážne, inak bude naberať na sile a stane sa ešte viac anti-intelektuálnym. Antropológia tu môže zohrať rovnakú úlohu ako vždy zohrávala a ktorá je dnes podstatná.»
Foto: Pressebilde