je novinár a spisovateľ. Niekoľko rokov strávil vo vojnovej zóne na východe Ukrajiny, väčšinou v oblastiach kontrolovaných separatistami. Jeho články sú pravidelne publikované v ďalších štyroch jazykoch a získal niekoľko slovenských a českých novinárskych cien za reportáže o súčasnom Poľsku, o zemetrasení v Ekvádore, a aj o ukrajinskom konflikte. Jeho debutová kniha Donbas. Svadobný apartmán v hoteli Vojna vyšla v štyroch jazykoch a bola nominovaná na Cenu Nadácie Tatra banky za umenie. Jeho druhá kniha s názvom Zlatá horúčka. Venezuela od ropnej veľmoci k úpadku ľudskej civilizácie, je zase reportážou z oblasti Južnej Venezuely. Jeho najnovšou knihou sú reportáže Spev sirén, ktorá vyšla tento rok vo vydavateľstve Absynt a ktorá predstavuje monumentálnu cestu do srdca ukrajinského konfliktu, ktorá sa vymyká bežnému mediálnemu obrazu tejto vojny. „Keď prichádzame do dediny, je už po zotmení. Tak ako je v tomto kraji dobrým zvykom, autá ukryjeme z dohľadu samovražedných dronov: vojaci pod maskovaciu sieť natiahnutú nad celým dvorom, ja pod korunou stromu. Majiteľka domu má okolo päťdesiatky, jej dcéra dvanásť.
Keď sa s nami zvítajú, na drevený stôl prinesú mäsovú polievku, syry a údeniny, rybu, šalát, kvasené uhorky, zavárané paradajky. Vonku sa ochladilo, no večeriame i tak na dvore. Vnútri niet miesta.
O pár hodín už dom stíchne. Žena umyje potme riady – po ďalšom bombovom útoku opäť vypadol prúd. Potom si vzdychne, vyzlečie sa a ľahne si do izbičky pri kuchyni, do úzkej postele, v ktorej už spí jej dcéra. Všetky ostatné miestnosti v dome sú plné chrápajúcich vojakov.
Počas večere som márne rozmýšľal nad otázkou, ktorú som sa hanbil vysloviť nahlas. Ako sa to stalo, že bezbranná žena, navyše s dospievajúcou dcérou, sa odvážila u seba ubytovať desiatku cudzích chlapov so zbraňami?
Keď sa zobudím na vojenskej rozkladacej posteli o pol štvrtej ráno, prvá hliadka práve odchádza na bojové pozície. Snažia sa nerobiť hluk; potme sa oblečú do uniforiem, na vešiaku nahmatajú svoje prilby a vesty, schytia samopaly opreté o stenu a mlčky vyjdú do chladnej temnoty.
Júlia vstane spolu s nimi. Skôr ako naštartujú motory džípov a zapália si prvú cigaretu, každému vtisne do ruky šálku s kávou. Chlapi naložia do kufra zbrane a výstroj, bojové drony a fľaše s pitnou vodou. Jeden z nich otvorí bránu, nedopitú kávu položia na stôl a odchádzajú preč. Júlia každé z áut niekoľkokrát prežehná. Vojaci sa tvária, že to nevidia, no aj oni pošepky odrieknu modlitbu za svoj šťastný návrat.
O siedmej ráno ma druhýkrát zobudí vrčanie motorov, sústredená paľba z ručných zbraní a výbuchy. Vybieham na dvor. Práve sa brieždi a vo vychádzajúcom slnku stoja na dedinskej ulici pred rodinnými domami skupiny vojakov.
Horúčkovito pália zo všetkého, čo majú poruke, smerom na oblohu. Iránske drony typu Šahíd je však trafiť a zničiť týmto spôsobom skôr zázrak. Jeden z nich práve na mojich očiach prudko klesá smerom k svojmu cieľu. Jeho motor v konečnej fáze letu beží na plné obrátky a pripomína zvuk motorky. Vzápätí udrie do areálu roľníckeho družstva 100 metrov od nás a okolím sa rozľahne ohlušujúci výbuch. O pár sekúnd nasleduje ďalší.
Z družstva vybieha v panike skupina žien. Utekajú cez pole smerom k nám, potkýnajú sa o zrelé tekvice a vydesene kričia o pomoc. Z budov šľahajú plamene, stúpa hustý dym. Zo zasiahnutej maštale sa ozýva prenikavé kvičanie desiatok zranených a zomierajúcich prasiat.
Kým sa vrátim do domu, streľba na ulici ustala. Len v dedine a bezprostrednom okolí som narátal päť výbuchov. Vojaci sa smejú. Bolo ich v skutočnosti jedenásť, no väčšinu som prespal.
Julijina dcéra sa volá Kaťa. Práve na dvore kŕmi všetky zvieratá: sliepky, morčatá, mačky i psov – svojich i tie vojakov. Je múdra a k svetu, mama môže byť rada. Len keby prestala vybiehať na ulicu vždy, keď im nad hlavami zaznie zvuk letiaceho Šahídu či svist rakety, ktoré vybuchnú ktoviekde, keď sa už Júlia pred nimi ukrýva v dome či pivnici.
‘Kaťa, kam to letíš!’ no dcéra sa jej vytrhne z rúk a uteká smerom, odkiaľ sa práve ozval ďalší mohutný výbuch kĺzavej leteckej bomby KAB. Na mobil nasníma video zničených budov, horiacich garáží či zničeného autobusu. Nasleduje detail na jej nahnevanú tvár: ‘Takto vyzerá Russkij mir!’
Videá potom nahrá na storky Instagramu a do TikToku. Nech celý svet vidí. Samozrejme, jej profily na sociálnych sieťach nikto nesleduje – nikto okrem jej kamarátok z dediny. A tie aj tak každý deň zažívajú to isté čo ona.
Predpoludním mi Julija ukáže svoju dedinu. Na uliciach ju zdravia susedia, v mnohých domoch žijú vojaci. Aj tí ju už dobre poznajú. Spolu s nami vykračuje vlčiak Puľa; keď dorazíme k budove obecného úradu, radostne trieli dovnútra aj on. Cez dvere však práve vychádzajú policajti s hasičmi, ktorí prišli zdokumentovať ranný ruský útok. Starší policajt psa s chuťou kopne z celej sily do brucha. Zviera bolestivo kňučí, policajt reve na Juliju.
‘Občianka, suka bljať! To čo má byť?! Kde je vôdzka, náhubok? Pokuta, protokol, rýchlo!’
Mladučká policajtka v o číslo väčšej uniforme poslušne vykročí k nám a ukáže na nešťastného vlčiaka.
’Majiteľka, sem!’
Juljia nervózne sťahuje svoju kabelku a jej popruh sa snaží upevniť psovi na obojok. Keď zájdeme za roh, z dohľadu jej nadriadeného, prísne črty policajtky výrazne zjemnejú.
’Aj ja mám psa. Berte si ho a practe sa odtiaľto. Dnes výnimočne bez pokuty.’
Pred poštou sa v jesennom slniečku vyhrieva Julijina matka. Chcela by vojsť dovnútra, ale dva posledné schody už nezvládne; nohy neposlúchajú. Má 70, pred ôsmimi rokmi prežila mozgovú mŕtvicu. Odvtedy nerozpráva, ledva sa hýbe, uprene však sleduje a počúva všetko, čo sa okolo nej deje. Starať sa o ňu chodí Julija. Dušuje sa, že možno už toho veľa nepovie, no spieva tak krásne, až plačú stromy. Mama sa na ňu nedôverčivo zahľadí. Mlčí.
Vo vedľajšom dome sedí v kuchyni Julijin otec a niekoľko chlapov z dediny. Hoci ešte nie je ani poludnie, sedia pri kartách a poháriku. Sused Vasiľ, ožratý, s krátkymi vlasmi a riedkym hnilým chrupom, Juliju privíta.
’Ty sprostá suka, čo tu zase chceš?’
Julijin otec sa len spokojne usmieva.
Chvíľu s nimi posedíme. Vasiľ si po chvíli všimne moju prítomnosť.
’Ty zmrd, ty tu čo robíš?’
Julija ma rýchlo predstaví.
’To je Tomáš, priateľ nášho veliteľa. Prišiel na niekoľko dní. Je novinár zo Slovenska.’
’Ďalší zasraný darmožráč,’ povie Vasiľ.
Julijin otec si uvedomil vážnosť situácie. Pred zahraničným reportérom sa pokúsi napraviť negatívny dojem zo spolusediacich. Neistým, opitým hlasom mi chvíľu vysvetľuje geopolitickú situáciu, v akej sa práve Ukrajina ocitla. Za celou tou hrôzou je, samozrejme, oveľa viac. Ale čo? Sprisahanecky sa ku mne nahne.
’Amerika, kto iný!’
Julija má štyri deti. Najstaršieho syna porodila svojmu prvému manželovi, veľkej láske zo školských čias. Keď začal nielen chľastať, ale spolu s dieťaťom ich aj brutálne mlátiť, utiekla naspäť k otcovi a matke – otcovi, ktorý rovnako chľastal a od útleho detstva ju brutálne mlátil, a matke, ktorá sa tomu celý život nečinne prizerala. Otec ju pár mesiacov v rodičovskom dome trpel pod podmienkou, že mu bude odovzdávať všetky zarobené peniaze. Keď sa mu zunovala, vyhodil ju aj so synom na ulicu.
Dnes keď už otec nevládze starať sa o domáce zvieratá a ťažko chorú manželku, blahosklonne Juliji dovolí, aby sa o všetko starala ona. Zavše jej však dá pocítiť, kde je jej miesto. Alebo to zaňho urobia kumpáni z mokrej štvrte tak ako dnes. A tak starostlivosťou o rodičov doteraz trávi viac času ako so svojou Kaťou. Ešte šťastie, že tri staršie deti už odrástli, vzdychne si Julija cestou domov.
Kaťa sa k nám onedlho pripojí. Keď musí Julija pomáhať rodičom, o dom sa stará ona spolu s vojakmi. Popritom sa učí v škole – samozrejme, z domu a cez mobil tak ako milióny ostatných ukrajinských detí. Najprv covid a lockdowny, potom vojna. Svojich učiteľov a spolužiakov už štyri roky poznajú len cez obrazovky. Celé to kľúčové obdobie vzdelávania a najmä sociálnej integrácie svojich životov márnia nudou a na tiktokoch.
Naspäť na dvore práve mladší vojaci telefonujú svojim priateľkám cez mobily, zásadne cez videohovory a na plný reproduktor tak, aby ostatní videli a počuli, aké krásne sú tie ich ženy, ako ich milujú, netrpezlivo na nich doma čakajú a posielajú im pusinky a lásku.
Kaťa zatiaľ zúri. Ostentatívne si sadne ku všetkým chrbtom a hladká jedného zo psov. Je verejným tajomstvom celej domácnosti, že čochvíľa sa tajne do vojakov zamiluje; tí jej tínedžerské prejavy náklonnosti prijímajú s chladným odstupom.
Popoludní sa pôjdem prejsť za dedinu. Susedia tvrdia, že jeden z ruských dronov zasiahol aj neďaleký poľný most. Prejdem prašnou cestou až k hájiku, v ktorom tuším ukrytú vojenskú techniku. Ruské hranice sú odtiaľto sotva niekoľko kilometrov.
Most je celý; ranný dron zrejme netrafil svoj cieľ a vybuchol kdesi neďaleko. V tom momente sa nado mnou ozve hukot silného motora. Hneď ako si uvedomím, o čo ide, ako o život sa rozbehnem preč. Ak Rusi zistili, že most nezasiahli, možno sa o to práve pokúšajú znova. O chvíľu sa mi nad hlavou vynorí veľký čierny trup Šahídu a letí ďalej smerom na dedinu. Vzápätí sa neďaleko mňa spustí paľba z ťažkého guľometu. Zdroj streľby nevidím, hniezdo je zrejme ukryté v podzemnom bunkri kdesi na poli. Ani tentokrát Šahíd netrafili. O pár sekúnd vybuchne v dedine a na obzore začne stúpať hustý čierny dym.
Stojím na ceste a sťažka sa snažím po zbesilom behu chytiť dych.
Kým Julija žila so svojím prvorodeným synom a s celou tou mizériou u rodičov, našiel ju tu ďalší jej spolužiak. Aj on mal dieťa, bol rozvedený a bez peňazí. Chcem s tebou aj tak žiť, povedal.
Julija ho však nemilovala. A s človekom, ktorého nemiluje, žiť ani pomyslieť. Ani keby jej priniesol modré z neba. Práve vtedy jej však otec povedal, prac sa odtiaľto kadeľahšie. Ber si decko a chlapa, ktorý má o teba ešte záujem. Možno ťa vym*dá, spraví ti ďalšie a bude sa musieť starať aj o tvojho bastarda.
A tak začali spolu žiť. Prešlo 25 rokov, vrástli do seba.
Druhý muž jej od začiatku hovoril: už len jedno ďalšie dieťa, Julija. Sami nemáme čo do úst vložiť. Keď sa potom naňho jedného večera vážne zahľadela, pokrútil hlavou. Ani na to nemysli. Daj si to vziať. V izbe už spal ich spoločný syn. Julija nadvihla nočnú košeľu. Muž si konečne všimol jej rastúce brucho. Tak nás zabi všetkých troch, odvetila.
Napokon mali spolu tri deti plus syna z jej prvého manželstva. Muž sa o všetkých staral s láskou, akú doteraz Julija vo svojom živote nepoznala. Na svoj chlad z prvých dní dávno zabudla.
Krásny to bol život. Ak ho má zhrnúť vlastnými slovami, dali si spolu všetko, čo si dvaja ľudia môžu dať.
Večer sa vrátia vojaci z bojových pozícií. Na smrť unavení si zložia bagandže a uniformy, Júlia ich nakŕmi a ich zablatené handry vloží do práčky, kým je ešte elektrina.
Vonku sa opäť ochladilo, po ulici hrmia kolóny vojenskej techniky. V dome stíchnu ukrajinské ľudovky, ktoré sa počas celého dňa valili z Julijinho telefónu, aj vulgárne vtipy jej nájomníkov. Zo štábu sa vráti prísny veliteľ, ktorého vojaci berú s veľkým rešpektom. Julija mu zaparí čaj a potom všetci pôjdeme spať.
Keď prišla vojna, Julijinho manžela povolali do armády. Naposledy ho pustili na dovolenku v auguste 2023. Opušťák dostal len na desať dní. 30. augusta (Julija si z jeho krátkej návštevy doteraz pamätá každú sekundu) musel ísť späť na front.
O deň neskôr oslávil svoju päťdesiatku a o tri mesiace, v novembri, ho pri Zaporižii roztrhala mína.
Veliteľ prišiel sem do Sumskej oblasti pred niekoľkými týždňami. Predtým krvácali na východe krajiny. Priviezol svojich vojakov, vlčiaka Puľu a francúzskeho buldoga Dodika. Patrili ich druhom, ktorí sem na Julijin dvor už nikdy neprídu. Dnes sa psy naháňajú a priateľsky hryzú s miestnymi, akoby tu žili odjakživa.
Julija po smrti svojho manžela upadla do hlbokého smútku a depresie. Opanoval ju taký žiaľ, že túžila odísť z tohto sveta. Pri živote ju držala len nutnosť postarať sa o Kaťu. A poslušnosť voči rodičom, o ktorých sa musí starať tiež – poslušnosť obete vmlátená do jej mysle ubližovaním otca.
Až kým jedného dňa v dedinskom rozhlase neoznámili, že do ich obce príde vojenská jednotka brániaca ich krajinu proti ruskému agresorovi. Vyzývajú občanov, aby pomohli svojim vojakom a poskytli im ubytovanie. Julija rezignovane súhlasila. Bolo jej už všetko jedno. Keď sa však na jej dvore objavil kombat a potom aj celý vojenský oddiel ozbrojený po zuby, samozrejme, sa zľakla. Nebála sa o seba, ale o mladučkú Kaťu, ktorá by musela počas jej pobytov u rodičov zostávať v dome s vojakmi sama. Keď sa vracala v noci od otca, bola už pevne rozhodnutá, že nových nájomníkov pošle preč.
To, čo v ten večer našla doma, napokon opäť zmenilo jej život. Vojaci za tých pár hodín vydrhli kuchyňu aj dvor, z vlastných zásob navarili pre všetkých večeru a jeden z nich práve Kati pomáhal s domácimi úlohami.
V priebehu niekoľkých nasledujúcich dní rozprestreli nad dvorom maskovaciu sieť, opravili vodovod a okná zničené tlakovou vlnou od výbuchov. Priniesli ďalšie jedlo, neslušné vtipy aj ostrý výrazný akcent západnej Ukrajiny. Julija pod prísnou maskou veliteľa rýchlo spoznala jeho láskavosť voči vojakom i všetkým naokolo.
Odvtedy tu žijú všetci spolu, v tesnom domčeku neďaleko frontu, uprostred výbuchov dronov a bômb. Na Juliju sa viac nikto neodváži vztiahnuť ruku – jej otec ani takí ako Vasiľ. Dobre vedia, že podošvy a pažby vojakov by ich rýchlo priviedli k rozumu. Vedia, že to vie aj Julija. A tak im zostali len prázdne vulgarizmy v kuchyni.
Julija na depresiu dávno zabudla. Uprostred vojakov, takých ako jej muž, našla opäť zmysel života. Vždy, keď na nich hľadí, manžel je opäť tak trochu s ňou. Ako keď naposledy odchádzal z dovolenky, v uniforme a plný života.
Raz jej navrhnem, či nechce aj s dcérou utiecť do bezpečia západných krajín tak ako mnohé iné ukrajinské matky.
Julija rozhodne potrasie hlavou.
Zostanú tu. Až do konca.
(Meno hlavnej hrdinky bolo zmenené.)
Reportáž vyšla v Denníku N.