je taliansky sociológ. Prednáša sociológiu na Univerzite Paula Valéryho v Montpellier, kde žije a zároveň spolupracuje s Centrom súčasných štúdií na Sorbonne. Fascinuje ho aj hlboko desí premena, ktorou prechádzame spolu s komunikačnou revolúciou. Každá jeho ďalšia kniha je už vo Francúzsku udalosťou. Jedno z veľkých monotematických čísiel časopisu Les Cahiers européens de l’imaginaire (Európske zošity imaginárna), ktorého je šéfredaktorom, má názov Fake. Na obálke čítame: „Už neexistuje jednotná pravda, pred očami sa nám vynára iná paradigma: zombíkov a superhrdinov, tématických parkov, pokrčených vesmírov a vedeckých falzifikátov, konšpirácií a krutostí transparentnosti, ľstí, simulakier, avatarov, snov… A svet – je fake.” Doteraz okrem iných titulov vydal: Pornoculture – Voyage au bout de la chair (Pornokultúra – cesta za horizont tela), Joie tragique. Les formes élémentaires de la vie (Tragická radosť. Elementárne formy elektronického života), Transpolitica či A l’ombre de Berlusconi (V tieni Berlusconiho). „Ako túžiace subjekty, no predovšetkým ako predmety túžby, sme vystavení túžbam iných, či už tým iným je fascinujúci okoloidúci, alebo nehanebný softvér. Je zaujímavé, že podobne ako konzumácia narkotík typu kokaínu – ako píšu Bagozzi a Cipittelli – najväčšie zahĺbenie do pornostránok je podľa údajov Wired z roku 2014 je zaznamenané medzi deviatou ránou a piatou popoludní. Táto činnosť teda zaberá a skresľuje čas, ktorý sme predtým venovali práci. Stáva sa z nej nádrž, do ktorej vlievame tradičné nočné substancie kolektívnej imaginácie, nádrž, v ktorej sa vyzrážajú. Vpád noci do plného denného svetla je zásahom do apolónovskej harmónie. Disonancia, znechutenie a skresľovanie šíri tieň, ktorý ohrozuje samotné jadro spoločenského systému. Svet obchádza strašidlo: zmyselné strašidlo pornokultúry. Spôsobuje zmätok, ktorý vyvoláva v politických, kultúrnych, výrobných systémoch poruchy, priamo úmerné ich čoraz častejšiemu výskytu na hlavnom pódiu kultúry. Je to duch, ktorý unikol z medzipriestoru v podzemí, kde sa roky skrýval. Je čoraz menej éterický a čoraz hmatateľnejší. Je to súčasť kapitalistického modelu rozvoja, kultúrneho priemyslu a vo všeobecnejšom zmysle aj súčasť moderného sveta. Porno bolo síce odjakživa hrozivé tým, že sa nedalo zredukovať na logiku ekonomickej produkcie a sociálnej reprodukcie, no teraz sa stalo bunkou, ktorá sa zbláznila. Vzniklo čosi zvrátené. Rakovina.“