Zafer Şenocak

    je turecký nemecký básnik, prozaik, esejista. Narodil sa v Ankare, ale od svojich ôsmich rokov žije v Nemecku, dnes v Berlíne. Je laureátom množstva nemeckých literárnych cien vrátane prestížnej Ceny Adalberta von Chamisso. Je básne sú preložené do angličtiny a češtiny – v českom preklade vyšiel výber zo zbierok pod názvom V novém světě. V deväťdesiatych rokoch prednášal na množstve univerzít v Spojených štátoch – napríklad na Berkley či MIT, či Miami, a v Británii v Oxforde. V Nemecku patrí k najdôležitejším hlasom v diskusii o multikulturalizme, islame a nemecko-tureckých vzťahoch. Je kritikom kemalizmu, tvrdí, že zabránil náboženskej reforme islamu. Svoju najnovšiu knihu In deinen Worten (V tvojich slovách), začal písať po smrti svojho otca roku 2011 – skúma v nej ich vzťah, ale aj transnacionalitu, jazyk a islam. Je to kombinácia biografie, fikcie a esejí. Písal ju niekoľko rokov, pretože „čím bližšie sa dostávate k tomu, o čom píšete, tým je to ťažšie“. „Islam v Turecku má veľmi ďaleko od toho, aby tu pôsobil ako inovatívna sila. Namiesto toho umožnil skorumpovanej skupine politikov zacementovať moc. Náboženstvo spája, ale aj rozdeľuje veriacich – emocionálne puto má nad nimi väčšiu moc než racionálne argumenty. Spoločnosti, v ktorých vládne islam, nemajú silu odporu proti tyranom. Každý jednotlivec má v sebe hlboko zakorenený zmysel pre poslušnosť voči vyššie postaveným – to vylučuje informovanú verejnú mienku. Sekulárni modernizátori Turecka tiež stavali na týchto autoritárskych a hierarchických štruktúrach, a tým pádom zablokovali vznik liberálnej osvietenej spoločnosti. Ideš k masám? Nezabudni bič! To bolo nevyslovené heslo tureckých modernizátorov. Kto mal oblečenú uniformu alebo oblek, bol hneď viac ako chudáci, čo bývali v biednych štvrtiach veľkých miest. Autokratický mentálny rámec udával hlavný tón. Erdoganovi ľudia chodia v oblekoch. Ale moc, ktorú si turecký štát privlastnil, sa už nevzťahuje k Osvietenstvu, ale ku konzervatívnym hodnotám, k tradičnému islamu. Islamom propagovaný fatalizmus bol vždy najsilnejším spojencom všetkých represívnych vládcov. Vždy je to tá istá absencia hodnôt a orientácia, čo ťahá toľkých ľudí k islamu. Prečo islam – ktorý kedysi založili veľmi sofistikovanú civilizáciu so silným spoločenkým vedomím – ako referenčný rámec politického a spoločenského života v modernej dobe funguje tak biedne? Jednou z príčin je určite fakt, že živý, praktizovaný islam už nemá nič spoločné so zmyslom pre spravodlivosť, ústredným posolstvom Koránu. Lenže žijú kresťania stále kázňou na Hore? Nie, ale dôsledky sú celkom iné ako u moslimov. Vďaka Osvietenstvu sa kresťanstvo už dávno prepojilo s modernitou. Ježiša mohol absorbovať humanizmus, ktorý je znakom hodnôt Západu. Mohamed však stojí osamotený, a keď sa moslimské spoločnosti otvorili modernite, zostal mimo. Mnoho oddaných moslimov je hrdých na to, že Prorokovo učenie je považované za nadčasové a že Korán hlása božie slovo, ktoré platí naveky. Dnes však za to platia vysokú cenu, pretože ich náboženstvo už nebojuje za ľudskú dôstojnosť. Islam je korzet, ktorý síce dokáže udržať pokope telo, ale nedáva mu dosť vzduchu, ktorý zasa potrebuje duch. Nedovoľuje vedomiu dýchať. To udrie do očí, kedykoľvek ľudí postihne katastrofa, keď krajinu ako Sýrii roztrhne na dva kusy občianska vojna, a ľudia potrebujú mier. Náboženstvo už nie je spojencom slabých, vylúčených, doráňaných. Je v službách vládcov a hrozbou pre každého, kto nie je ochotný kapitulovať. Jazyk pod ťarchou jeho slov oťažieva a dokáže spôsobiť čerstvé rany znovu a znovu. Ktokoľvek sa tomuto systému postavy, nielen poruší pravidlá, ale ohrozuje celú sústavu náboženskej viery. Takže pre moc to nie nie sú len obyčajní oponentí, vinní tým, že neuznávajú jej majestát. Sú to pre ňu bezbožníci. (…) Mnohým Stredoeurópanom teraz veľmi ide to, udržovať si svoju domácnosť. Bolestne postrádajú hranice. Je to trochu bizarné, pretože veď práve táto po desaťročia ideologicky rozdelená Európa prežívala spojenie a pád hraničných závor ako veľké vyslobodenie. Ibaže po tomto oprávnenom pocite blaha nenasledovala ochota prijať aj námahu, s akou je miznutie hraníc spojené. K tej námahe patrí prijatie blízkosti. Blízkosti k iným, tým, čo sú blízko a zároveň cudzí a vzdialení. Dôsledok je blbá nálada. Tá nielen požiera tvorivú energiu, ale aj spúšťa najrozmanitejšie strachy.“
    Foto: Hermann Wöstmann / DPA