vyštudovala dramaturgiu a scenáristiku na filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Doktorandské štúdia absolvovala na Stredoeurópskej univerzite, kde sa zaoberala problematikou kultúrnych a rodových štúdii. Rovnako študovala kultúrne štúdie na State University of New York. Pedagogicky pôsobila na Fakulte sociálních studií Masarykovej univerzity v Brne, hosťovala na budapeštianskej univerzite a Fakulte humanitních studií Karlovej univerzity v Prahe. V súčasnosti pôsobí ako redaktorka a politická komentátorka v denníku SME. Žije v Bratislave. Je autorkou próz Buchty švabachom, 57 km od Taškentu a Reflux a finalistkou ceny Anasoft Litera (2012, 2016). “Najprv nejaké pradávne bytosti vytiahli z vody kusy hliny a utľapkali z nich ostrovy, na ktorých sa dalo žiť. Alebo sa našiel ktosi ochotný pritiahnuť lasom slnko do správnej vzdialenosti, aby zem nezamrzla ani nezhorela.
Dnes znejú tieto mýty ako trochu chvastúnske príbehy, a predsa sú to vzácne starobylé zmluvy, ktoré ľudia uzavreli so svojím okolím, aby život mohol napokon mať podobu ich každodennosti, aby veci dostali mená a udalosti zmysel.
Úžasné na tých prvotných zmluvách je, že to, čo dnes nazývame prírodou, bolo zmluvnou stranou. Príroda znie ako časť nápisu Škola v prírode, čo zase znamenalo písať korešpondenčné lístky domov, pričom nám vyučujúce radili, aby sme zmienili čistý vzduch, krásne okolie a pochválili stravu. Príroda je niečo, čomu sme sa venovali na prvouke. Podbeľ v herbári alebo žabí nerv vymršťujúci sa na podložke. A bunky cibule. Ospravedlnenka z pestovateľských prác z dôvodu sennej nádchy.
To je príroda. To je tá zmluva s prírodou v duchu naivnej modernity, ktorá z vlka urobila čivavu na zakrivených nôžkach driapajúcu sa po rukách držiacich jedlo takmer stále.
Keď sa niekedy objavila príroda ako jedna strana zmluvy, od ktorej sme si požičali trochu hliny a svetla, tak v podobe choroby. Nafúkla brucho mamy mojej spolužiačky, napumpovala ho akousi tekutinou, a kým jej rodina stihla pozháňať čísla na onkologické špičky, sedeli sme v lavici krematória a moja spolužiačka vracala opretá o drevenú stenu, potom si utrela ústa do rukáva a prijala kondolencie.
Alebo teraz počas covidu sa zmluvná strana vyjavuje ako čosi mimo našej mierky, čo nás obsahuje a dokáže zožrať zvnútra, naplniť infekciou a následne rozložiť telo na súčiastky z Ikea. SMÄRŤ. Každé ráno vrhnutí do tajmlajny spravodajstva ako Sartrovi študentíci v čiernych rolákoch, stojíme pred tou silou a lasom ťaháme slnko.
Buďme ešte, buďme ešte!”
Foto: Denník SME