je filmová producentka. Žije v Bratislave. Vyštudovala Vysokú školu múzických umení, pracovala v Slovenskej televízii. Patrila medzi študentských lídrov novembra 1989, ako dvadsaťtriročná sa stala poslankyňou Slovenskej národnej rady. V rokoch 2002 až 2006 pôsobila na ministerstve kultúry ako generálna riaditeľka sekcie médií a audiovízie. Ako filmová producentka stála napríklad za filmami Učiteľka či Mečiar. “V týchto dňoch čoraz častejšie myslím na kľukaté cesty, ktorými sa naša spoločnosť od Novembra 1989 uberá. Čas zvykne zbrúsiť rany, a tak už nie som schopná posúdiť, či nenávisť, ktorá ju ovládla v deväťdesiatych rokoch, bola väčšia ako tá, ktorá ňou lomcuje dnes. Nenávisť prameniaca z nových neistôt a živená politickými príživníkmi.
I vtedy rozdelila priateľov, kolegov i rodiny.
‘Na život a na smrť.’
Premýšľala som vtedy, ako sa to vlastne skončilo s Chicagom tridsiatych rokov? Ako a kedy sa to stalo, že ho prestali ovládať mafiáni? Ako sa to dá? Ako ešte chytiť ten vlak do civilizovaného sveta, ktorý nám pred nosom utekal?
Dnes sa zdá byť situácia ešte horšia. Nové komunikačné algoritmy vytvorili nevídanú živnú pôdu pre rozklad, ktorý sa deje v spoločnosti ovládanej strachom o život. Či už kvôli pandémii alebo kvôli kolapsu zdravotníctva, ktoré malo v tejto vykradnutej a nefunkčnej krajinke na mále aj v „normálnych časoch“. Cynizmus „politikov“ nemá medze. Každý nový ‘bojovník’ za ‘skutočné hodnoty’ je vítaný. Najmä ak hrdo napľuje ostatným do tváre a zavesí to na Facebook.
Brehy sa vzďaľujú, priepasti sa prehlbujú. Existuje cesta von?
Aká?
Ja neviem. Mne pomáha spomenúť si na to, ako sa ľudia zachovajú, keď zhorí bytovka v Prešove.
Keď treba pomôcť ďalšej z obetí nefunkčného štátu a zozbierať sa na jej liečbu. Keď zabijú novinára a jeho priateľku.
Alebo keď zomrie Miro Žbirka. Zrazu zistíme, koľko nás toho spája. Toho pozitívneho.
Keď pocítime, že sme súčasťou niečoho dobrého. Ako v Novembri.”