je spisovateľka. Študovala architektúru, sociológiu a informatiku, no v dôsledku politickej perzekúcie rodiny robila počas komunistického režimu napríklad vychovávateľku v polepšovni, sústružníčku, upratovačku aj technickú prekladateľku. Po novembrovom prevrate v roku 1989, počas ktorého spoluzakladala Verejnosť proti násiliu, sa stala riaditeľkou Nadácie Charty 77. Európska únia ju v roku 1993 ocenila titulom Žena Európy. Je autorkou kníh ako napríklad Čiernidlo a Rozumné srdce. Žije v Bratislave. “Odmietam byť svojím pomníčkom – buď na ňom sedia strašidlá, ktorých sa nik nebojí, alebo ho ocikávajú psy.
Keď teda ten starý režim všetko dôkladne vyžral, zvyšky zhnili. Zľaknutý režim sa zrútil do seba. Inak to nemohlo byť. Niežeby to nebola revolúcia. Lebo – čo je revolúcia? Rýchly, výrazný, kvalitatívny, skokový prechod, prudká zmena. Môže sa udiať, ako sme zažili, aj bez revolty – čiže bez povstania, odporu, odboja, vzbury. A to sa prihodilo nám. Našťastie totiž nikto neprišiel o život. Neznamená to však, že následne sme sa správali alebo mali správať inak ako v revolúcii – veď každá revolúcia je vždy aj zmätok.
Hrubé a sprosté násilie však vtedy za roky spohodlnelo, zvyklo si za normalizácie na poslušnosť a tiché, neškodné reptanie ľudí. Reagovalo len na to, čo práve poznalo a čo malo v sebe. Iné receptory nemá, práve preto je hrubé a sprosté. Rýchlo sa teda spamätalo, a keďže zlo je flexibilné ako svet, aj násilie sa transformuje. O to efektívnejšie, ak naša viera v dobro je silnejšia ako fakty. Dôkazy môže poskytnúť každý z nás.
Hrubé a sprosté násilie preto premôže len väčšia sila. Musí byť taká a mať taký zreteľný rešpekt, že ju vo väčšine stretov stačí len mať a preukázať. To je optimálne riešenie. To vtedy stačilo.
Zlyhávajú dnes také riešenia? Lebo ak optimálne riešenie nefunguje, treba na ochranu spoločenstva voči hrubému a sprostému násiliu použiť väčšiu silu a následne legálne a dôsledne trestať porušenie zákonov.
A tak na pomníčky ešte nemáme nárok.”