Ako Stredná Európa naloží so svojou skúsenosťou trpnej obete dejín, dokáže trvať na hodnote ľudských práv a akú rolu zohrá v multipolárnom svete? Do diskusie ktorú moderoval Martin Bútora, prispeli Barbara Coudenhove-Kalergi, Adam Michnik, Laurent Binet, László Rajk a Andrej Dynko.

Novinárka Barbara Coudenhove-Kalergi hovorila o tom, ako sa mení vzťah Rakúšanov k ich susedom a bývalým rodákom z Rakúsko-Uhorska. Zatiaľ čo v osemdesiatych rokoch Rakúšania obdivovali svojich východných susedov ako hrdinov, bojujúcich s komunizmom, v deväťdesiatych rokoch začali prevládať negatívne klišé, napríklad o poľských zlodejoch áut. Dnes sa o rakúskych dôchodcov starajú najmä slovenské ošetrovateľky a poľskí murári Rakúšanom prestavujú byty. K spoločnému dedičstvu Strednej Európy patrí aj antisemitizmus, ktorý v 21. storočí začal nahradzovať antiislamizmus. Väčšina Rakúšanov je za obmedzenie prisťahovalectva, hoci sa stačí pozrieť do viedenského telefónneho zoznamu, aby bolo jasné, že jedna tretina Viedenčanov pochádza z iných krajín. Pokiaľ ide o vývoj v Strednej Európe, nedávne voľby v Čechách a na Slovensku ukázali, že voliči v postkomunistických krajiny dokážu napraviť nesprávny kurz. Západné médiá v súčasnosti ohrozujú komerčné záujmy, vyžaduje sa od nich, aby vyprodukovali čo najväčšie množstvo čitateľov a divákov a kvalita tým trpí. O to viac sa treba zastávať novinárov, ktorí sú prenasledovaní. Úlohou médií je postarať sa, aby spoločnosť viedla dialóg sama so sebou, lebo to je podstata demokracie.

Architekt László Rajk začal svoje vystúpenie rétorickou otázkou, či v Maďarsku vládne výnimočný stav de facto, alebo aj de iure. Je to vlastne jedno, keďže súčasná vláda má dvojtretinovú väčšinu v parlamente a môže odhlasovať v podstate čokoľvek. Prijala už celý rad protidemokratických opatrení, obmedzila napríklad právomoci Ústavného súdu či po ekologickej katastrofe znárodnila súkromnú hlinikáreň. Premiér Viktor Orbán neznáša transparentnosť a používa rétoriku, ktorá spája nacionalizmus s antiglobalizáciou. Stredná Európa je lingvistický vynález, ktorým sa Východná Európa chcela priblížiť k Západnej Európe. Teraz sa vynoril nový termín Západný Balkán a nikto sa už nehlási k tomu, že pochádza z Balkánu. Stredná Európa dnes mizne z kultúrneho hľadiska i iných hľadísk. Malo by väčší zmysel uvažovať o dunajskom regióne alebo inom geografickom hľadisku – potom bude jasné, prečo Chorvátsko a Srbsko patria do Európskej Únie.

Novinár Andrej Dynko kritizoval spôsob, akým Západ v súčasnosti pristupuje k Bielorusku a vyzval svet k ekonomickému mysleniu. Svet si neuvedomuje, že Lukašenkovi sa podarilo stvoriť čínsky systém v Európe. Západ by mal viac podporovať Bielorusko a Ukrajinu, ako morálne dôležité krajiny, pretože Stredoeurópanom umožňujú uvedomiť si samých seba ako subjekty geopolitiky a histórie. Ak Európa nechce dopadnúť tak, ako Byzantská ríša, musí niečo urobiť s Bieloruskom. Lukašenko si vychutnáva, že Bielorusko je nárazníkovým štátom a túto skutočnosť by Západ mohol takticky využiť.

Francúzsky spisovateľ Laurent Binet sa zamýšľal nad tým, či sa stráca duch Strednej Európy, dúfa však, že v tomto regióne predsa len prevláda duch Franza Kafku nad duchom Václava Klausa. Jeho perspektíva je skôr historická a východiskom je hanba za francúzsku zradu Československa v Mníchove a za to, že dnešní Francúzi nedokážu odlíšiť Slovensko od Slovinska. Pripomenul Chamberlainov slávny výrok, že nemá zmysel riskovať vojnu pre „vzdialenú krajinu, o ktorej nič nevieme“. V prípade vojny v bývalej Juhoslávii už Francúzi zaujali iný postoj, keďže táto krajina je vzdialená len dve hodiny lietadlom.

Poľský publicista Adam Michnik vyhlásil, že termín Stredná Európa vznikol len preto, že sme chceli dokázať, že sme čosi iné ako sovietsky blok. Poznamenal, že pre disidentov bolo typické, že poučovali iné krajiny, čo pre nás majú urobiť. To však nemá zmysel, nikto pre nás neurobí, musíme to spraviť sami. Ani Ukrajine a Bielorusku nikto nepomôže ak si nepomôžu sami a musíme si vybiť z hlavy, že Západ pre nich niečo urobí. Problém éry transformácie sa dá zhrnúť nasledovne: chceli sme spravodlivosť a získali sme právny štát. Transformácia sa uskutočnila, prešli sme cez rubikon a otázka je teraz, v ktorom prístave chceme zakotviť – nemeckom či britskom? Je to otázka hodnôt. Ďalší problém disidentského spôsobu myslenia spočíval v tom, že sa všetko vnímalo v kategóriách dobra a zla. A zle to dopadlo: Orbán, Kaczyński, ale aj Gamsachurdia mali korene v disidentskom hnutí a v svojich protivníkoch vidia stelesnenie zla: je to antikomunizmus s boľševickou tvárou. Skutočná hrozba Európy má dve tváre: jednou je Putin a druhou Berlusconi. Napriek tomu mi je cudzí manichejský pohľad na Rusko. Putin nie je hrdinom môjho románu, ale rozdiel medzi ním a Stalinom a Brežnevom je taký, že by som ho chcel mať v dolároch. Najdôležitejšia otázka do budúcnosti znie: je demokratické zriadenie budúcnosťou sveta, alebo je to len malý incident v dejinách, ktorý zanikne – odpoveď na túto otázku nám dá Čína. V poslednom čase má celý svet problém s novým populizmom. Nikto v Európe nevie pochopiť, prečo sa Maďari a Slováci hádajú o pasoch v dnešnej Európe, kde nikto tie pasy nepotrebuje. My Poliaci sme veľmi talentovaný národ a nacionalizmu sa u nás výborne darí aj bez menšín: máme antisemitizmus bez Židov a ukrajinobijcov bez Ukrajincov.

Foto Peter Župník