Stretli sme sa tu dnes ľudia rôznych profesií, ktorí považujú tému „zmätenia jazyka“ za dôležitú. Máme rôzne profesie, ale všetci na dorozumenie sa potrebujeme jazyk. Keď som si ja, ako právnička, prečítala anotáciu na dnešný večer a našla som v nej spojenie „zmätenie jazyka“, napadlo mi niekoľko asociácií z môjho právnického fachu.

Prvá asociácia je na príhodu z prípravy novely trestných kódexov. Na opakovaných stretnutiach s políciou a prokuratúrou sme sa rozprávali, čo pomáha a čo bráni stíhať extrémistické trestné činy. Niektorí mi povedali, že problém vidia v tom, že Trestný zákon neobsahuje definíciu extrémizmu a holokaustu.

S tým súvisí aj moja druhá asociácia. Jeden mladý muž, poslanec parlamentu celkom evidentne popiera holokaust. Popiera ho ale tak, takými slovami, aby si nechal dostatok priestoru, napr. pred vyšetrovateľom, na argumentáciu, že ho vlastne nepopiera. Veľmi presne vie aké slová použiť, ako  písať, aby cielene zmiatol mysle ľudí. Jeho ľudia mu rozumejú a my, ktorí s ním nesúhlasíme, tiež. Bojujeme s týmto zmätočným jazykom, ale cesta nie je v hľadaní definície holokaustu v Trestnom zákone. Takéto uvažovanie, že všetko treba zadefinovať,  nie je problém len posledných päť rokov, ani posledných desať. Je to problém právneho myslenia, ktoré má už možno päťdesiatročnú genézu a sme v ňom vychovaní všetci .

Právo nie je všemocné a osamotené v priestore. Naše správanie ovplyvňuje nielen právo, ale aj iné nepísané nenormatívne systémy.

Tretia asociácia je spojená so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv. „VALNÉ ZHROMAŽDENIE VYHLASUJE túto Všeobecnú deklaráciu ľudských práv ako spoločný cieľ pre všetky národy a pre všetky štáty, aby sa každý jednotlivec a každý orgán spoločnosti, majúc túto deklaráciu stále na mysli, snažil vyučovaním a výchovou rozšíriť úctu k týmto právam a slobodám a zabezpečiť postupnými opatreniami vnútroštátnymi aj medzinárodnými ich všeobecné a účinné uznávanie a zachovávanie tak medzi ľudom členských štátov samotných, ako aj medzi ľudom území, ktoré sú pod ich právomocou.“

Po 2. svetovej vojne sme túto deklaráciu prijali s tým, aby sa táto skúsenosť už nikdy nezopakovala. V nádejí, že aj právom tomu dokážeme zabrániť. Keď chodím do škôl, tak na konkrétnych prípadoch študentom ukazujem, kedy právo funguje a kedy nefunguje. Hovorím im, že právo nie je všemocné a osamotené v priestore. Naše správanie ovplyvňuje nielen právo, ale aj iné nepísané nenormatívne systémy. A čím je prienik medzi právnym systémom, a písanými či nepísanými pravidlami spoločnosti väčší, tým je väčšia aj akceptácia práva a jeho dodržiavanie. Tam, kde sú tieto systémy v absolútnom rozpore, sa právny systém nepodarí udržať dlhodobo. Možno chvíľu. Ale potom je to už totalita, keď tieto systémy stoja  proti sebe. No a dnes sa vlastne dostávame do situácie, keď pojem ľudské práva sa stáva ako keby hendikepom alebo nadávkou. Niečím, čo je prakticky neakceptované. Dostávame sa do situácie, že keď hovoríme o ľudských právach pre všetkých, alebo o ľudských právach určitých skupín ľudí, tak nie zanedbateľná  skupina ľudí prestane vnímať  a rozumieť slovám  „všetci ľudia sú si rovní v právach a povinnostiach“, a práva pre tých iných vnímajú ako nespravodlivé. Tu máme nenormatívny a normatívny systém v absolútnom rozpore a môžeme sa odvolávať na charty a na ľudské práva. Na čokoľvek. Ale pokiaľ to v tom nenormatívnom systéme spoločnosti, v duchu našej spoločnosti, nie je, nedokážeme to prebiť, aj keď sa zbláznime.

A aby som dopovedala pointu predchádzajúcej asociácie – tak ten mladý muž, ktorý vie, že popiera holokaust a si užíva pritom z pozície poslanca všetky výdobytky epochy liberálnej demokracie, kľudne dodáva, že chválabohu epocha liberálnej demokracie končí. Preto je dôležité, aby sme sa všetci snažili dostať koncept rovnosti, ducha liberálnej demokracie nielen do zákonov a noriem, ale najmä to tzv. nepísaného práva, do významu našich slov a morálky.