je poľská filmová režisérka. Študovala réžiu na FAMU v Prahe. V období nastupujúcej normalizácie bola podmienečne odsúdená za pašovanie samizdatovej literatúry z Československa do Poľska a strávila šesť týždňov v ruzyňskej väznici (o jej skúsenostiach z tých čias bol nakrútený dokument Návrat Agnieszky H.). Filmovú kariéru začínala ako asistentka réžie u osobností poľskej kinematografie Krzysztofa Zanussiho a Andrzeja Wajdu. Krátko pred vyhlásením stanného práva v Polsku, roku 1981, emigrovala do Francúzska. Za svoj prvý film získala Cenu poroty v Cannes. Jej snímky Bittere Ernte (1985), Ako zabiť kňaza (1988), Európa, Európa (1990 – za ktorý získala Zlatý Glóbus) a V tme (2011) boli nominované na Oscara. Spolupracovala aj so slovenským a českým filmárskym prostredím – s dcérou Kasiou Adamik nakrútila snímku Jánošík – Pravdivá história a Cez kosti mŕtvych (Strieborný medveď); v Česku nakrútila minisériu Hoříci keř o Janovi Palachovi (dva České levy, Cena českej kritiky) a film Šarlatán s Ivanom Trojanom a Jurajom Lojom v hlavných úlohách. Momentálne pripravuje celovečerný hraný film o Franzovi Kafkovi. Snímka podľa scenára Mareka Epsteina vzniká v česko-nemecko-francúzsko-poľskej koprodukcii a bude sa volať Franz. Stojí aj za filmami Oliviére, Oliviére, Tajomná záhrada, Úplné zatmenie, Pan Jones, napríklad. Jej posledný film uvádzaný aj v našich kinách – Hranica – získal vlani Zvláštnu cenu poroty na festivale v Benátkach. „Historická téma ma láka v okamihu, keď v nej vidím súčasnosť. Keď sa mi zdá relevantná a mám pocit, že to je ‘teraz’, Ako píše William Faulkner: ‘Minulosť nie je mŕtva a možno vôbec nie je minulosťou.’ Filozofia, že minulosť je súčasťou prítomnosti a neustále sa aktualizuje, je mi blízka. Asi nie je náhoda, že ma témy či postavy z minulosti priťahujú. Keď som nakrúcala Úplné zatmenie o prekliatych básnikoch z 19. storočia, mohla som sa s nimi stotožniť; s ich zúfalstvom a hľadaním zmyslu života. Nehovorím, že každý filmár má povinnosť hovoriť o ťažkých témach sveta. O tom, že ľudstvo zlyhalo a sklamalo, o všetkých čiernych dierach v našom svedomí a v našej minulosti, o tom, ako sa to odrážalo do súčasnosti. O tom, ako ďaleko sme dnes a čo nás tak desí vo vlastnej minulosti. Ale keď ja to cítim, viem, aké je to vážne a viem, ako to prerozprávať, prečo by som to nerobila? Nerobím si ilúzie, že moje varovanie je účinné, ale snažím sa nájsť cestu, ako ľuďom opísať svoju skúsenosť. Chýba mi viac filmov, ktoré sa zaoberajú skutočnými vážnymi otázkami súčasnosti. (…)
Pred niekoľkými stáročiami mal všetky práva biely, väčšinou katolícky a heterosexuálny muž. Potom sa jeho koláčik práv a privilégií začíal pomaly zmenšovať a ušlo sa z neho postupne aj ostatným: deťom, otrokom, ženám, farebným ľuďom, homosexuálom a teraz aj zvieratám. Zároveň sa mení civilizačná štruktúra, kedy je fyzická sila muža nanič. Takže je pochopiteľná určitá frustrácia, ktorá so sebou nesie napätie. A v hneve bielych mužov je genderový prvok dosť podstatný. Zaujíma ma ten narcistický prvok, ako si muž ťažko vie poradiť so svojim darom, ako sa môže stať jeho otrokom a ako ľahko sa isté bohatstvo talentu premení v pýchu. Má pocit, že mu jeho dar je akýmsi ospravedlním jeho chýb, hnevov či zrád. Zaujíma ma paradox medzi talentom a pascou pýchy–keď pýcha je zničujúca, ale zároveň potrebná na to, aby človek svoj dar mohol rozvíjať. (…)
Nikto, alebo len málokto chce byť zlý. Väčšina ľudí je rada dobrá, rada pomáha. Keď to nie je zložité, nič to nestojí, ste za to všetkými milovaný. Takto sme veľmi ľahko dobrí a láskaví. To bol aj prípad pomoci ukrajinským utečencom. Toto ma nebaví. Fascinuje ma to, ako je možné, že niektorí ľudia dokážu byť dobrí napriek všetkému. O tom je môj film Hranica. (…)
Vo svetovom dianí je znovu silným javom rasizmus. Istým spôsobom to bolo potlačené skúsenosťou holokaustu, to bola taká vakcína proti rasizmu a nacionalizmu. Ale táto vakcína už expirovala, potrebujeme nové nakopnutie. Rasizmus je latentný, je to súčasť našich pováh, ale veľmi účinne ho podporujú a manipulujú s ním vládne zložky. Dnešná doba má rovnako veľa násilia ako tamtá. A žiaľbohu, mám pocit, že násilie idúce z doby stúpa neuveriteľným spôsobom. Populistom stačí ľudí postrašiť – utečencami, LGBTI alebo západnou hnilobou, ktorá im skazí rodinu. Niekto príde a povie, že táto oblasť má byť oslobodená od ideológie LGBTI. Ale nikto nevie, čo je to ideológia LGBTI. Ibaže pre ľudí to predstavuje niečo hrozivé, čo im pokazí rodinu. To je pre mňa fašizmus a vidím, že to ide týmto smerom. Zároveň populisti, ktorí sú pri moci v rôznych krajinách, sa s tým len pohrávajú, ale už nevidia, že im po boku vyrastajú skutoční nacionalisti a fašisti. Medzitým ľuďom úplne vygumujú mozgy a zrazu aj slušní ľudia hovoria také hrozné veci, akoby si nepamätali, čo sa tu dialo v minulom storočí a kam sme to dotiahli ako ľudstvo. Z toho mám strach. A ešte z toho, že celá táto frustrácia, nevzdelanosť a mravná krehkosť postkomunistickej spoločnosti môže byť živnou pôdou práve pre takýchto ľudí. No na druhej strane vidíme, že podobná situácia sa odohráva aj v Amerike, čo je mocnosť, ktorá komunizmus nikdy nezažila. Tam sa spoločnosť takisto rozdelila. Taký populista, ako je Donald Trump, môže veľmi ľahko ľudí klamať. Oni predsa nemôžu nevidieť, že robí strašné veci, ale akceptujú to. To už nie je normálny vzťah občan-vláda, to je už ako sekta. Európska únia má hlavu v piesku, a keď ponúka nejaké riešenia, sú také čiastkové, že nemôžu ničomu pomôcť. Túto slabosť potom využívajú rôzni diktátori. Vzniká tým priestor na uplatnenie strachov a na tom stavajú rôzne populistické či fašistické strany a nacionalistické politiky. Spoločnosti nedostávajú žiadny alternatívny naratív, a tak sme sa ho snažili ponúknuť my. Napokon, videli sme to počas pandémie. Až dnes sa ukáže sa, kam to bude celé smerovať. V dejinách väčšina pandémií končila totalitárnou reakciou. Možno teraz budeme múdrejší, ale keď sa na nás pozerám, nezdá sa mi, že by sme boli.
Foto: Weronika Ławniczak / Papaya Films