Arnon Grunberg

    je holandský spisovateľ a esejista. Žije v New Yorku. Narodil sa v Amsterdame, vyrastal v rodine židovských prisťahovalcov, pôvodom z Nemecka. Jeho matka prežila koncentračný tábor v Osvienčime. Do pätnástich rokov chodil pravidelne do synagógy a dodržiaval židovské tradície. V sedemnástich ho vylúčili z náboženskej školy. Ako dvadsaťdvaročný sa presťahoval do New Yorku, kde už zostal. Dvadsaťtriročný v vydal román Modré pondelky (vyšiel tiež v českom preklade), z ktorého sa stal bestseller a za ktorý získal holandskú literárnu cenu Anton Wachter Prize. Rovnakú cenu dostal aj za román Príbeh mojej plešatosti (De geschiedenis van mijn kaalheid), ktorú vydal pod pseudonymom Marek van der Jagt. Stal sa prvým autorom, ktorý rovnakú cenu dostal dvakrát. Arnon Grunberg je jednym z najrafinovanejších provokáterov svetovej literatúry. Jeho práce boli preložené do tridsiatich jazykov, získal množstvo literárnych ocenení. Román Tirza (ktorý tiež vyšiel aj v českom preklade) bol sfilmovaný a film bol navrhnutý na Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Okrem toho v českom preklade vydali aj ďalšie jeho romány – Statisté, Fantomová bolest, Gstaad a najnovšie Mateřská znaménka. Jeho texty vychádzajú v The New York Times, The Times of London, L’Espresso, Internazionale, Aftonbladet, Tages-Anzeiger, Süddeutsche Zeitung, Der Standard, Die Welt, Die Zeit, Neue Zürcher Zeitung, Libération, n+1 Magazine či na Bookforum. “Často sa hovorí o tom, že liberáli, ľavičiari zradili svojich voličov, keď si vybrali tú preslávenú – mal by som povedať smutne preslávenú – Tretiu cestu Billa Clintona, Tonyho Blaira a Gerharda Schrödera. Ja som o tom nikdy nebol presvedčený, jednak a predovšetkým preto, že urobili veľa z toho, čo od nich ich voliči chceli. Ale túto debatu môžeme nechať na inokedy. Dvaja poľskí autori, Karolina Wigura a Jaroslaw Kuisz v denníku The Guardian tvrdia, že liberáli sa musia naučiť, ako urobiť z politiky šou, že sa musia naučiť produkovať ‘populistainment’. Povedal by som, že to sme teda dopadli, ale ok, prečo nie? Demokracia je divadlo, z divadla sa stala šou. Dobre. Dalo by sa síce namietnuť, že demokrati v Spojených štátoch to už robia dávno. A ak je toto cesta, tak prečo potom niekto ako Angela Merkel, ktorá robí všetko len nie šou, je tvo svojej krajine aj vo svete taká populárna? Ja si myslím, že potrebujeme opustiť túto šou a že na to potrebujeme viac politikov, ktorí nevyzerajú ako bábky zúfalo vyzerajúce skvelého režiséra. Tá šou je tu len na to, aby prikryla nedostatok talentu, bytostnú prázdnotu hercov a ich scenára.”
    Foto: Arnon Grunberg / Archív