je americká profesorka politickej teórie
na Boston College. Vo svojej pedagogickej činnosti sa venuje disidentským hnutiam, sociálnej spravodlivosti, etike a medzinárodnej
politike. Svojou vedeckou prácou sa snaží obohatiť celosvetové diskusie na tému politickej teórie, filozofi e a medzinárodných vzťahov o myšlienky a hlasy stredoeurópskych disidentov z obdobia pred rokom 1989. Momentálne žije vo Viedni, kde na Ústave humanitných vied pracuje na knihe venovanej fi lozofi i Jana Patočku a jej dopadu na politickú teóriu. Vo svojej poslednej knihe, Filozofi a a disidentské hnutie v Európe v období studenej vojny, vysvetľuje, prečo historické texty disidentov zo Strednej Európy majú celosvetový význam: „Obrazy Strednej Európy a Námestie nebeského pokoja v kontexte diskusií o Egypte a Blízkom Východe dokazujú, že dejiny súvisia s prítomnosťou a že má zmysel odvolávať sa na Strednú Európu v rámci porovnávacej diskusie, ktorá sa odohráva v inej ére a na inom mieste. Dnes, keď sa vo svete naďalej stretávame s prejavmi disidentstva, budú čitatelia môcť sami posúdiť, či ide o užitočnú analógiu alebo či sa vzhľadom na veľmi rozdielne výsledky paralelný vývoj nezmenil na protichodný. Keďže počas svojho hľadania zmyslu ‚predpokladu ľudstva‘ sa textom týchto disidentov dlhodobo venujem, chcela by som ďalej rozvíjať diskusiu o tom, čo ‚disidenstvo‘ znamená teraz a čo znamenalo vtedy, pred rokom 1989. V tomto naratíve ide o slová a činy disidentov, ale aj o intelektuálnu cestu, ktorou môže prejsť každý, a dospieť k inému pohľadu na svet a oslobodiť vlastnú myseľ z oťaží dogmatizmu. Hannah Arendt, autorka slávnej knihy Predpoklad ľudstva, utiekla pred autoritárskym režimom; keby bola ostala v hitlerovskom Nemecku, pravdepodobne by zahynula. V takýchto naliehavých časoch sa vynára múdrosť, ktorá nás upozorňuje na problém našich vlastných predpokladov ako ľudských bytostí. Alebo nám ju vnucuje. Otázka zmyslu sa dostáva do centra pozornosti počas týchto dramatických a vzájomne prepojených predstavení, inscenovaných v mene života. Takéto momenty a texty, ktoré ich sprevádzajú, nám pripomínajú, že stabilita, prospešnosť a inštrumentálne používaný rozum nie sú vždy najvyššou métou ľudského života. Tento príbeh sa snaží byť chvíľkovým vyvrcholením nezvratnej intelektuálnej empatie so slovami disidentov a exulantov, ktorí odišli za životom v mieri a bez násilia. A preto si jeho dopad treba ceniť aj poza horizont ulíc Strednej Európy či námestia Tahrir v Káhire, ba možno aj mimo našich spomienok na tieto miesta.”