Barbora Hrínová

    je spisovateľka. Vyštudovala Filmovú a televíznu fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde momentálne pôsobí ako odborná asistentka v Ateliéri scenáristickej tvorby. Je laureátkou ceny Anasoft litera 2021, kde uspela so svojím debutom Jednorožce z vydavateľstva Aspekt. Žije v Bratislave. “Nedávno som si dala vymeniť kuchynskú linku. Majster ani neodpratal odpad, čo po ňom zostal, ponáhľal sa do iného bytu. Povedal, že v tomto období je hrozne veľa práce, každý je doma a prerába. Obdobie kolektívneho osamotenia, ktoré posledný rok a pol zažívame, by sa dalo nazvať aj obdobím masovej úpravy interiérov. V doslovnom, ale aj v prenesenom zmysle. Máme šancu a čas pozrieť sa do svojho vnútra, prijať ho také, aké je, alebo sa rozhodnúť pre nejakú zmenu.
    Prevláda naratív, že toto obdobie je pre všetkých rovnako ťaživé. Mnoho introvertných ľudí ho ale spočiatku privítalo a stále sa necítia zle. Nie každý obľubuje družné porady a cez víkend teambuldingy, ale to neznamená, že nemá rád svojich kolegov a prácu. Nie každému chýbajú objatia a bozky, naozaj, ale to neznamená, že taký človek nepotrebuje a nehľadá blízkosť. Poznám psychológa, ktorý v čase pandémie zavrel svoju miestnosť a stretáva sa s klientmi v lesíku. Starý háj sa stal svedkom individuálnych priznaní a spovedí. Popadané konáre praskajú pod nohami a nič si o ľudských zvláštnostiach nemyslia, napokon, aj každý strom je pri bližšom pohľade iný. A počula som o staršej pani učiteľke zo základnej umeleckej školy, kde prešli na online vyučovanie, ale ona nemá počítač ani mobil. Vyučovala teda cez pevnú linku. Ktovie, či mala slúchadlo stále pri uchu, alebo položené kdesi v prítmí chodby na komode. Ozýval sa z neho zvuk violončela. Keď utíchol, ona doň dávala inštrukcie. Bolo to obdobie nielen obmedzení, ale aj osobnej vynachádzavosti a poézie na mnohých nenápadných frontoch.
    ‘November“’ ako si ho pamätáme, by sa v súčasnej situácii konať nemohol. Spomienka na dav, v ktorom sme sa celkom nechránene tlačili k sebe a snívali spoločný sen o slobode, pôsobí trochu nostalgicky, až nereálne. Za tých viac ako tridsať rokov sme sa stihli trochu viac spoznať a zistili sme, akí sme iní, rozdielni, navzájom možno nepochopiteľní. Vírus v súčasnosti zďaleka nie je to jediné, čo nás izoluje a oddeľuje. Ak by sme dnes zaplnili námestia, nepodarilo by sa nám zvrhnúť totalitu, iba spôsobiť kolaps nemocníc. ‘Sloboda’, našťastie, nie je len tá veľká, z námestí, každý deň sa znovu začína a obnovuje sa v našom vnútri. Zostať doma nemusí znamenať kachličkovať kúpeľňu.”