je vizuálna umelkyňa, režisérka, producentka, kurátorka a aktivistka. Absolvovala štúdium na VŠVU v Bratislave a doktorandské štúdium na fakulte výtvarných umení v Banskej Bystrici. Zameriava sa predovšetkým na témy sociálneho vylúčenia, politické témy a témy osobných tráum. Je laureátkou Ceny Oskára Čepana (2002) a jej diela sú súčasťou zbierok SNG v Bratislave, MACBA v Barcelone alebo MOT v Tokiu. V súčasnosti pôsobí v súčasnosti pôsobí ako vedúca Ateliéru koncept – objekt – instalace na Fakulte umení Ostravskej univerzity v Ostrave a na Katolíckej univerzite v Ružomberku. V poslednom období na základe životnej skúsenosti so svojím dieťaťom verejne vystupuje za práva transrodových ľudí. Je členkou Združenia rodičov a priateľov LGBT+. „V mojej tvorbe som sa dlhodobo zaujímala o ľudí, ktorých som si ja nazvala ‘medziostrovanmi’, teda sa nachádzajú niekde uprostred a nik im nehodí záchranné lano. To však ešte neznamená aktivizmus,” povedala pre denník SME. „V období, keď sme boli v spojení s Transfúziou, som spoznala Rominu Kollárik z tohto združenia, s ktorou som natočila dokument. Zarezonoval v niektorých kruhoch a vzbudil zaujímavé diskusie. Postupne som viac odkrývala, že aj ja mám transrodové dieťa, a keď ma pozvali na festival Svet podľa Gabriela, tak som vystúpila naživo v diskusii s Michalom Havranom. Nastavila som teda svoju tvár, že toto som ja, mama, a takéto mám dieťa. Môj syn pribehol neplánovane na pódium, a zrazu sme ostali zverejnení obaja. Ako umelkyňa nemám síce tendenciu sa spolčovať, ale uvedomila si, že to môže mať silu. Človek musí pochopiť, aká je situácia, a byť presvedčený o tom, že svojou činnosťou môže prispieť k scitliveniu alebo zmene spoločnosti. A keď mu tá nádej aj chýba, prinajmenšom stratí strach, lebo vie, že už aj to gesto a fakt, že sa ozýva, má zmysel pre dotknuté deti a komunitu. Náš vzťah so synom Johannom sa postupne zoceľoval, on si overoval, ako reagujem ja, a ja som sa veľa dozvedala o ňom, pretože touto problematikou žil autenticky a dlhšie ako ja. Takže keď začal prejavovať istú odvahu a nebojácnosť, išlo to ruka v ruke s tým, že sme postupne prestali čokoľvek navonok skrývať. Niežeby som niečo vyslovene tajila, ale má to viacero rovín, ako sa táto pravda povie v rodine, v škole, v práci. Sú to jednotlivé malé príbehy, ktoré v našom prípade dopadli veľmi dobre. Reakcie mojej rodiny, okruhu priateľov a známych v umeleckej komunite boli veľmi podporné. Musím však povedať, že až do tohto roka som nebola na facebooku, kam som sa prihlásila práve kvôli aktivizmu. A tam som sa dočkala aj mnohých negatívnych a nepekných reakcií. Stretla som sa s veľmi neslušnými odkazmi, pretože keď na sociálnej sieti zverejňujem svoje jednoznačné postoje, prípadne príspevky zo stretnutí s inými rodičmi, potenciál na negatívnu reakciu je väčší. Keď ma pred nejakým časom pozvali na ľudskoprávnu edíciu podujatia Pecha Kucha Night, jednu z reakcií som použila v prezentácii. Ten komentár bol mimoriadne vulgárny a posielal do plynu mamy ako som ja – za to, že rodíme takéto deti. No viem, že nie som jediná a ani na tom nie som najhoršie. Treba si uvedomiť, čím všetkým prechádzajú transrodoví ľudia, ďalší ľudia z LGBT+ komunity alebo tí, ktorí sa ich zastávajú a bojujú za ich lepší život. Žijeme v rôznych bublinách, priateľských zväzkoch, ale nemôžeme vedieť úplne všetko o tom, aké rozličné názory a napätia medzi nami panujú.”
Foto: Vladimír Novotný