je francúzsky spisovateľ. Celý život pôsobil ako lekár, špecializoval sa na súvislosť zdravia a životného prostredia. Žije v Paríži. Päť rokov strávil so svojou manželkou v Káhire. Zoznámili sa v laviciach lekárskej fakulty na univerzite v Montpellier, vychovali spolu tri deti, dvoch chlapcov a dcéru Lolu (1986). Islamizmus poznal, zažil ho v egyptskej spoločnosti. Roku 1997 pri masakre v Luxore šesť islamistických teroristov zavraždilo 62 ľudí – to ho zasiahlo. Niekoľkokrát s deťmi navštívil chrám Hapčetut, dejisko tragédie. V deväťdesiatom ôsmom sa rodina vrátila do Paríža. Život sa mu zlomil 13. novembra 2015, keď jeho dcéra Lola zahynula pri atentáte na Bataclan. Trinásteho novembra 2015 sa odohralo v Paríži šesť teroristických útokov spáchaných strelnými zbraňami a tri samovražedné bombové atentáty, ktoré sa teroristi spáchali v koncertnej hale Bataclan, na terasách reštaurácií a barov v 1., 10. a 11. parížskom obvode a v blízkosti národného futbalového štadióna na predmestí Saint-Denis. Zomrelo 131 ľudí a 350 bolo zranených. Georges Salines sa stal predsedom združenia 13onze15 (Združenia obetí atentátov 13/15). Je autorom knihy L’Indicible de A à Z (Nevypovedateľné od A po Z) a roku 2020 vydal knihu spoločne s Adzynom Amimourom, otcom Samyho, jedného z teroristov, ktorí rozsievali smrť v koncertnej sále Bataclan, knihu s názvom Il nous reste les mots (Zostávajú nám len slová), z ktorej pochádza aj nasledujúci úryvok.
“List Georgesa Salinesa Samymu Amimourovi
Samy,
Chceli by ste sa stretnúť s vrahmi svojej dcéry? Čo by ste im povedali, keby tu pred vami stáli?’ Pri rôznych príležitostiach dostávam od novinárov takéto otázky. Už som to napísal vo svojej knihe To nevypovedateľné: od A po Z, vysvetľoval som, prečo som proti trestu smrti, že, áno, bol by som radšej, keby teroristi boli pozatýkaní, súdení a odsúdení na mnoho rokov väzenia, sprevádzaní spomienkami na svoje zločiny. Dokonca by som sa nimi chcel aj stretnúť, hovoriť s nimi, pozrieť sa im do očí, tak ako pápež Ján Pavol II., keď stretol v Mehmetom Ali Agcom, ktorý sa ho pokúsil zavraždiť. A keď chcete vedieť, čo by som povedal, keby sa také stretnutie mohlo odohrať, to viem zhrnúť do jediného slova: ‘Prečo?’
Ty si mŕtvy, nikdy sa s tebou nestretnem a nikdy mi nebudeš môcť odpovedať na túto otázku, ale tým, že tu vzniká takáto príležitosť, pokúsme sa nahradiť to stretnutie tvárou v tvár, ktoré sa nikdy neudeje, týmto imaginárnym listom.
Samy,
je to problém hneď od prvého slova: nebude to ‘Milý Samy’, pravdaže. Nebudem ťa ani oslovovať ‘Pane!’, to by bolo smiešne, si vo veku môjho syna. Ty máš vlastne presne toľko rokov ako moja dcéra, ktorú si zabil alebo ktorú zabil niekto z tvojich komplicov. Ani ti nebudem dávať urážlivé prívlastky ako ‘ty bastard’ alebo ‘sviňa’. Som na to príliš zdvorilý, nie je to vôbec môj štýl, a okrem toho, snažím sa nikdy neredukovať človeka len na sumu jeho prečinov. Použime teda tvoje krstné meno, to bude neutrálnejšie. Ale v tom mene je akási sladkosť, ktorá tu jednoducho nie je namieste. ‘Samy’ znie tak milo. Zdrobnenina, meno zvieratka maznáčika, ako sme tomu u nás doma zvykli hovoriť. Samy ako komik Sammy Davis Jr; Sam ako Samantha, ktorá mi počarovala v televízii, keď som bol dieťa, ako Sam, ten šofér z francúzskych výukových scénok o bezpečnej premávke, ako môj dres pri behaní ‘SAM Paris 12’. Veľmi ekumenické meno úplne od počiatku: odvodené od Samuela, čo pochádza z hebrejského Šmuela a znamená ‘jeho meno je Boh’ alebo ‘oddaný Bohu’ a potom v 17. storočí ho prijali protestanti v Amerike a teraz je obľúbené medzi francúzskymi moslimami. Seine-Saint-Denis, kde si býval, je okres, v ktorom žije najviac chlapcov menom Samy v celom Francúzsku. A aj Amimour – priezvisko: je tam ‘ami’ – priateľ a ‘amour’, láska… Vrahovia, ktorí obývali naše hollywoodske nočné mory, mali mená ako Freddy Krueger alebo Hannibal Lecter, nie Samy Amimour.
Samy,
tváriť sa, že ti píšem, je pre mňa obzvlášť ťažké, pretože som presvedčený, že ti nie je kam písať: neverím na nesmrteľnosť duše, na posmrtný život, na nebo alebo peklo. Keby som ten list poslal poštou, vrátil by sa s pečiatkou ‘Adresát nenájdený’. Vlastne som po 13. novembri Lole nikdy nepísal, na rozdiel od mnohých trúchliacich rodičov, niektorí píšu svojmu mŕtvemu dieťaťu každý deň. Ja nepotrebujem Lole písať. Je tu, so mnou, celý čas, v kúte môjho mozgu, ale nemôže ma počuť. Ani ty ma nemôžeš počuť, ale keďže toto je otvorený list, je vlastne určený aj ďalšiemu publiku.
Čiže, po troch pokazených štartoch poďme na to.
Samy,
Prečo? Táto otázka ma zamestnávala od 13. novembra: prečo si ty a tvoji komplici spáchali tieto hrozné zločiny? Ukradli ste životy mladým ľuďom vo vašom veku, ľuďom, ktorých si ani nepoznal, pritom ste prišli o tie svoje, rodičov a priateľov zavraždených a svojich vlastných rodičov a priateľov si tým vrhol do nočnej mory, tých, ktorí prežili vaše guľky, si zanechal už trvale zranených, poškvrnil si svoj región v očiach sveta, všetkých moslimov – niektorí z nich zaplatili životmi v hrôzostrašných aktoch nerozlíšenej pomsty – si uvrhol do nebezpečenstva. S akým cieľom? Prečo?
Pri samotnom masakarovaní ste svojim obetiam hovorili, že je to odpoveď na francúzske bombardovanie Islamského štátu. Ako môže niekto zámerne zabíjať nevinných civilistov ako ‘protiúder’ proti vojenskej operácii, nariadenej politickými lídrami? Ak to bol akt pomsty, tak bol zacielený zle: na Stade de France, na reštaurácie a terasy a na Bataclan, tam boli ľudia, ktorí volili Hollanda, aj ľudia, čo boli proti nemu, aj ľudia, ktorým to bolo jedno; moslimovia, kresťania a ateisti, mieroví aktivisti aj stúpenci vojenských útokov a ľudia, ktorí na to nemali žiadny názor… nerozlišovali ste. Keby to mala byť stratégia, je to absurdná stratégia. Atentáty nemali za následok stiahnutie francúzskych síl zo Sýrie. Práve naopak, boli argumentom za vojenský zásah a absolútne vo Francúzsku posilnili jeho popularitu.
Dnes to vyzerá tak, že bez ohľadu na vývoj vojenskej situácie na Blízkom východe, džihádistický teror, na ktorý Islamský štát nemá monopol, nemá konca. Ale ani pokračujúci terorizmus nedosiahol žiadny hmatateľný, ‘racionálny’ cieľ. Od roku 2015 sa nemoslimskí Francúzi v priemere stali k moslimom tolerantnejší. A veľká väčšina moslimov odmieta násilie a terorizmus. Vaši priatelia môžu ďalej nezmyselne prelievať krv a šíriť bolesť, nedosiahnu svoje ciele. Terorizmus je taktika, ktorá sa málokedy vypláca.
Iste, snažiť sa argumenovať z racionálneho hľadiska je pravdepodobne márne. Keby si mi mohol odpovedať, asi by si hovoril o Koráne, Sunne, alebo by si mi z tých textov čítal. Povedal by si mi, že ti to povedal sám Boh. Možno by si citoval začiatok verša z deviatej súry: ’Ale keď prejdú zakázané mesiace, potom bojujte a zabíjajte pohanov, kdekoľvek ich nájdete, a chytajte ich a obliehajte ich, a číhajte na nich pri všetkých úskokoch (vojny),’ ignorujúc kontext tejto súry, ktorá bola ‘objavená’, keď Prorok viedol vojská do vojny. A zrejme by si odignoroval koniec tohto verša: ‘ale ak vykonajú pokánie a budú sa pravidelne modliť a pravidelne činiť milosrdenstvo, potom im otvorte cestu. Lebo Aláh je všeodpúšťajúci, namilostivejší.’
Prečo by si dával obetiam šancu činiť pokánie? A preto tvoja verzia islamu zapadá práve do týchto a ďalších veršov v podobnom tóne, ktorý sa vždy tak ťažko prekladá a vykladá? Tým ignorujete všetkých tých, čo kážu toleranciu, a najmä vyzývajú ľudí, ba aj samotného Proroka, aby si nebrali pre seba úlohu Boha tým, že budú súdiť a trestať namiesto neho. ‘Povinnosťou posla je jedine hlásať posolstvo’ (S:99); ‘Keby bol taký Allahov plán, nemali by falošných bohov…’ (6:107); ‘Ak vás niektorý z pohanov požiada o azyl, dajte mu ho, tak aby mohol počuť slovo Allaha, a potom ho odprevaďte tam, kde môže byť v bezpečí. To preto, že sú to muži bez poznania’ (9:6); ‘Keby to bola vôľa Pána, aby všetci uverili, všetci, ktorí sú na zemi! Tak by prinútil ľudský rod proti jeho vôli veriť!’ (10:99).
Nie som moslim a nie som islamológ, ba ani neverím v Boha. Neviem, ktorá verzia islamu je tá správna z teologického hľadiska. Ale čo viem ako ľudská bytosť, je, že sú veriaci – patriaci ku všetkým náboženstvám vrátane islamu – ktorí chápu Božie posolstvo ako príkaz činiť dobro, milovať blížneho, byť slušní. Ktorí uznávajú aj to, že človek môže pochybovať, robiť chyby, váhať… A rovnako vo všetkých náboženstvách možno nájsť tých, čo jednoducho využívajú svoje posvätné texty či učenia svojich kazateľov na potvrdzovanie svojej netolerantnosti a svojho násilia.
Samy, prečo si si vybral zle?
Tvoj otec hovorí, že ak aj mal tisíc dôvodov zatrpknúť, ty si ich nemal. Tým myslí, že mal ťažký život, hlavne detstvo a mladosť, a že musel čeliť nespravodlivosti a diskriminácii, najmä od francúzskych koloniálnych úradov. Ty si bol hýčkané dieťa, obklopené láskou rodiny a vychované v priaznivom prostredí, tak materiálne, ako kultúrne. Obávam sa, že tieto dve okolnosti, čo ako môžu byť pravdivé, nám nepomôžu pochopiť, čo sa stalo: radikalizácia nepochádza automaticky z materiálneho strádania, dokonca ani z nespravodlivosti. A Adzynovi, tomu milému, vzácnemu Adzynovi, nikdy nehrozilo, že by sa stal teroristom. Na to príliš miluje život a v celom tele nemá ani jednu netolerantnú molekulu.
Bol si dobré dieťa. So všetkým si súhlasil (až tak, že ti tvoji alžírski bratanci dali prezývku ‘Oui’). Pravdepodobne si mal aj veľmi rád svojho otca. Pravdepodobne si ho obdivoval a len nerád si mu odporoval. Ale keď si začal dospievať, keď si prišiel do veku, keď človek pocíti vášnivú túžbu po absolútnej pravde, keď človek všetko vidí čierno-bielo, bez odtieňov, keď nie je schopný akceptovať, že svet nie je dokonalý, vtedy – myslím, si mal veľký problém bezo zvyšku prijať otcovu morálnosť za svoju. Možno si sa od neho naučil čosi, čo ťa on určite naučiť nechcel: že nie je zlé robiť veci, ktoré nie sú dovolené, ak človek bojuje proti ‘systému’, spoločnosti, utláčateľom.
Tak si sa rozhodol vzbúriť v tom, v čom tvoji rodičia neboli silní: v náboženstve. Azdyne a Mouna zdedili islam po svojich rodičoch, a obidvaja sú umiernení vo svojej viere aj v jej praktizovaní. Nie je to najdôležitejšia vec v ich živote. No ty si sa stal ‘supermoslimom’ – to je výraz psychoanalytika Fethiho Benslamu. Tým, že si prijal extrémnu verziu svojho náboženstva, si sa sám postavil do nadradenej pozície voči každému inému: učiteľom, polícii, morálke, rodičom. Hlavne rodičom! Možno preto, že toľko nepremýšľali o náboženstve, aby sa s tebou o ňom mohli účinne pohádať.
Toto je jedna interpretácia cesty, po ktorej si sa vydal. Možné sú aj iné. Aký vplyv mala na teba Kahina, žena, s ktorou si sa oženil, matka dieťaťa, ktoré vyrastie bez toho, aby ťa poznalo? Mal si pocit, že ťa Francúzsko odstrčilo kvôli tvojmu pôvodu? Čo si zažil na prázdninách v Alžírsku, ktoré tvoj otec opisuje ako idylu? Ovplyvnila tvoj úsudok náchylnosť rodiny veriť konšpiráciám?
Bol si sklamaný, že sa ti nepodarilo získať vysokoškolský titul a prácu, ktorá by ťa bavila a naplnila ambície tvojich rodičov?
To neviem, a zrejme sa to ani nikdy nedozviem. Čítal som knihy psychológov, sociológov, politológov aj islamológov. Chodil som po konferenciách. Počúval som a kládol otázky. Naučil som sa všetko možné o rôznych typoch premeny na teroristu. Ale v tvojom prípade, Samy, v prípade teba ako zvláštneho jednotlivca skôr než generického džihádistu, stále neviem, čo sa stalo.
Keďže to, čo ti píšem, nebudeš čítať, a nedáš mi odpoveď, zrejme to ani nikdy nezistím. V jednom nádhernom filme André Téchiného sa jedna z postáv, Lila, pripravuje na to, že odíde praktizovať džihád so svojím priateľom Alexom. Medzitým stále pracuje v domove pre seniorov, kde sa stará o svojich pacientov s celou tou láskou a úctou, ktorú jej jej náboženský systém údajne nedovoľuje prejavovať k neveriacim. Bol si milý chlapec, aj ty, chlapec, čo mal každého rád, chlapec, čo mal špeciálne rád svoju mačku.
A potom si spáchal presne tie isté hrôzy, ktoré sa Lila chystá spáchať v tom filme. Ľudské bytosti sú naozaj záhadné.
Je zvykom končiť list želaním všetkého dobrého adresátovi. Ale čo môžem želať mŕtvemu, najmä ak ani nemám chuť mu želať niečo dobré? Predstavujem si, že si si myslel, že pôjdeš do raja, ako to sľubuje tretia súra. Veľmi pochybujem, že sa ti dostalo odmeny, o ktorej sa hovorí. Ja pravdaže neverím na posmrtný život, takže si nemyslím, že teraz niekde si. Na chvíľu predpokladajme, že sa mýlim a že zjavenie je pravdivé. Myslím, že to, o čom si si myslel, že je ‘vec Aláhova’, bola v skutočnosti diabolská schéma odsudzovaná Koránom, ktorý sa nezdá byť nejako zvlášť tolerantný k vraždeniu nevinných. Takže, ak má ‘mainstreamový’ islam pravdu, tak na teba čaká peklo, a to ti neželám. To vlastne neželám nikomu, odhliadnuc od toho, že ako neveriaci by som si možno tiež nemal byť taký istý…
Samy, dúfam – kvôli sebe aj tebe – že mám pravdu. Sme hviezdny prach a mali sme to úžasné šťastie, že sme na tejto modrej planéte boli živí. Jediné, o čo ide, je náš život tu, lebo iný nie je. Je mi ľúto, že si to nevedel, je mi to ľúto za teba a je mi ľúto, že si spáchal toľko zła, ako si sa hnal za ilúziou. Ty si teraz mimo dosahu mojich prianí. Moje želania sa teda týkajú tvojich rodičov, tvojich sestier, tvojich priateľov. Kiež nájdu zmierenie so spomienkou na teba a môžu ďalej žiť v pokoji.
Georges Salines”
Foto: Mehdi Chebil