je nemecký spisovateľ a divadelný režísér. Vyštudoval dramaturgiu, literatúru a filozofiu v Mníchove, kde žije. Vo svojej práci sa zaoberá ultrapravicou, fašizmom a rôznymi extrémistickými prejavmi, pričom podnety čerpá priamo zo stretnutí so zástupcami týchto smerov. Roku 2011 napísal a režíroval dokumentárnu divadelnú hru Nestbeschmutzung (Špinenie hniezda), pre ktorú s kolegami rok a pol skúmal život, dielo a rodinu nacistického spisovateľa Edwina Ericha Dwingera. Za hru Weltenbrand (Svetový požiar) dostali so spoluautorkou Daphne Ebner Cenu Jugendstückpreis 2015. Tobias Ginsburg je zakladajúcim členom divadelnej skupiny Fake to Pretend. Roku 2018 mu vyšla kniha Die Reise ins Reich. Unter Reichsbürgern (Cesta do Ríše. Medzi ríšskymi občanmi), kvôli tejto literárnej reportáži prenikol na scénu pravicových extrémistov a ezoterických konspiračných teoretikov, pridal sa k sekte a ďalším skupinám, ale tiež sa stretol s politikmi AfD a ľudmi z extrémnej pravice. Vlani táto kniha vyšla v rozšírenom vydaní. Jeho posledná kniha sa volá Die letzten Männer des Westens: Antifeministen, rechte Männerbünde und die Krieger des Patriarchats. (Poslední muži Západu: antifeministi, pravicovej mužské skupiny a bojovníci patriarchátu). Rok a pol bádal na pravicovo extrémistickej scéne v Nemecku, Poľsku a USA medzi nacistickými rappermi a klérofašistickými sieťami. Českému Deníku N, ktorý ho pre nás objavil, poskytol nedávno rozhovor: „Roku 2019 som začal skúmať čudné a extrémne nebezpečné napojenie fašistickej a krajne pravicovej ideológie na antifeminizmus, antigenderizmus a túžbu po rýdzej maskulinite. To spojenie nie je nové, je to jedna zo základných myšlienok posilňujúcich fašizmus. S nástupom krajnej pravice na celom svete sme však mohli vidieť, ako tento rozmer naberá na význame. Teroristi a vrahovia hovoria, že zabíjajú pre koniec tradičných hodnôt, rodín a maskulinity. Politici ako Donald Trump, brazílsky prezident Jair Bolsonaro alebo krajne pravicoví politici z Poľska a Maďarska o týchto témach populisticky hovoria a stávajú sa pre nás extrémne nebezpečným nástrojom, ako dostať krajne pravicovú ideológiu do takzvaného politického centra spoločnosti. Posledných trinásť rokov skúmam v utajení antidemokratov a fašistov a poznám všetky tie diskusie, ktoré hovoria o kultúrnom marxizme, zlých ‘trans agendách’, o drogách, čo z našich detí robia homosexuálov, a podobne. Poznal som to dlho od neonacistov a bláznivých konšpiračných teoretikov, ktorí veria, že Zem je dutá. A naraz to začalo zaznievať zo stredu spoločnosti! Pri svojom skúmaní som sa stretol s aktérmi krajnej pravice v Nemecku a USA. Chcel som ísť aj do Ruska a do Maďarska, ale vinou pandémie som nemal toľko času. Tak som sa rozhodol, že pôjdem do Poľska: je Nemecku blízke nielen geograficky, ale trochu i kultúrne. A to, čo sa tam deje v posledných ôsmich rokoch, je veľmi znepokojivé. (…) Predstavoval som si hroznú ľudskú bytosť: zúrivého antifeministu, hardcore krajne pravicového aktivistu a networkera. Vytvoril som vlastnú fiktívnu organizáciu pri nemeckej krajne pravicovej strane AfD. Pomenoval som ju MAfD, čo je skratka pre Men for the AfD, a v nemčine znie celkom vtipne – Kraft znamená sila, Macht zase moc a Maft je zábavný mix. Urobil som aj webovú stránku s tými najhlúpejšími a najbrutálnejšími mizogýnskymi citátmi krajne pravicových politikov v Nemecku a malé logo. Na to som veľmi pyšný. Vyzerá trochu ako napoly vztýčený penis. Potom som začal vyvolávať do Ordo Iuris – do Varšavy a do Bruselu, kde majú jednu zo svojich kancelárií. Poslal som im asi tri listy. A fax tiež – ani som nevedel som, že roku 2020 sa to ešte dá. Po dvoch týždňoch mi prišiel e-mail a zrazu som sa zhováral so vtedajším viceprezidentom doktorom Tymoteuszom Zychom o politickej korektnosti, loby homosexuálov, feministickej agende a diskriminácii nás heterosexuálnych mužov. Zmienil som, že mám nejaké peniaze, a naraz ma pozvali. O dva týždne neskôr som sedel v historickom mrakodrape uprostred Varšavy. Stretávam sa s ľuďmi, na ktorých by ste si mali dávať pozor. Pijem čaj s islamistami a opíjam sa s neonacistami. A bol som vnútri všetkých druhov nenávistných a krajne pravicových sietí. Ale je vždy o niečo strašidelnejšie, keď stretávam ľudí, ktorí majú peniaze, moc a presne vedia, čo robia. Stretnutie s pešiakmi je jedna vec, no stretnutie s tými, ktorí s vami hovoria o stratégii, nemusí byť také nebezpečné, čo sa týka šance na prežitie, ale dostane sa vám viac pod kožu. A to bol tento prípad. V Nemecku, samozrejme, riešime, že majú v Poľsku zákon proti potratom, zóny bez LGBTI+ alebo tam prebiehajú útoky na právny štát a Istanbulský dohovor. Ale v nemeckej tlači sa zvyčajne dočítate: To sú Poliaci. Katolíci z východnej Európy, slovanské duše, ktoré nie sú také racionálne ako my Nemci. Je to síce hyperbola, ale iba trochu. Pri našom stretnutí však títo ľudia neboli ako náboženskí fanatici. Takých poznám, stretol som ich desiatky. Boli to mladí muži a ženy, ktorí pre prísľub moci a peňazí použili náboženstvo, antifeminizmus alebo nenávisť voči queer ľuďom ako nástroj. Sami hovorili: ‘Cirkev už prehrala. A my musíme zabrať jej miesto.’ To by veriaci človek nikdy nepovedal. Riešili sme protidemokratické stratégie, hovorili sme o vytváraní sietí, o situácii v Európe i Rusku a o tom, čo treba urobiť, aby sa zastavilo sprisahanie kultúrnych marxistov. Teda veci, ktoré som poznal od pološialených ľudí. Práve toto ma tak vyviedlo z miery: hovoril som s racionálnymi ľuďmi, podobného veku ako ja. A neverím, že práva gayov a žien sú pre nich v skutočnosti také dôležité. Útočiť na občiansku spoločnosť a demokraciu, to je historicky vždy ľahko napadnuteľné. Najľahším terčom sú práva žien a sexuálnych menšín. Po roku 1945 je problematické postaviť sa a otvorene povedať: ‘Ahoj, ja som fašista, chcem zničiť demokraciu, túžim po moci a nenávidím Židov.’ Rovnako nie je jednoduché tvrdiť, že neznášate cudzincov a ľudí s nesprávnou farbou pleti. Ale keď poviem, že potraty sú ošemetné, alebo sa spýtam, či naozaj chcete, aby vaše deti boli gayovia, tak na to ľudia, ktorí by sa neoznačili za krajne pravicových alebo konzervatívnych, možno budú počuť: Feminizmu sa dosť bojím, moje privilégiá sú ohrozené a pre mňa ako bieleho muža by to mohlo byť zaujímavé. Ide teda o nástroj, ktorý ťahá ľudí smerom k pravici. Naozaj chcú zničiť životy queer ľudí? Alebo práva žien? Samozrejme, veľa skutočne veriacich fundamentalistov a fanatikov queer ľudí skutočne nenávidí, ale mnohým fašistom je to úplne jedno. Je to skôr spôsob, ako napadnúť demokraciu a občiansku spoločnosť.”
Foto: Jean-Marc-Turmes