je výtvarníčka. Vyštudovala maľbu na VŠVU v Bratislave v ateliéri prof. Daniela Fischera. Svoju tvorbu predstavuje na samostatných výstavách. Jej diela boli zastúpené na viacerých skupinových výstavách na Slovensku i v zahraničí. V roku 2013 sa stala finalistkou ceny Essl Award; v roku 2014 získala Cenu Nadácie Tatra banky. Je členkou kresliarskeho tria Dzive a spolupracuje na časopisoch Bublina a Príbehy 20. storočia. Jej zatiaľ poslednou autorskou výstavou bolo Rodinné predstieranie v bratislavskej DOT. Contemporary Art Gallery. Žije a tvorí v Bratislave. Pre časopis .týždeň hovorí: „Na začiatku vysokej školy som asi nebola ešte úplne rozhľadený človek a nevnímala som napríklad politickú situáciu, ale postupne som to začala považovať za nutnosť. Veci ma začali škrieť, iritovať a rozhodla som sa, že sa ich budem snažiť meniť. A keďže patrím skôr k hanblivejším ľuďom a neviem hovoriť na verejnosti, mojím hlasom je výtvarné umenie. Ľudové piesne si väčšinou spievame bezstarostne a až v druhej-tretej strofe zistíme, že je v nich veľa krutosti, násilia. Veď pesnička o tom ako si chlapík kúpi tri dubové kyje a bude s nimi biť frajerku, manželku aj deti, to je strašné! Začala som uvažovať, kde sa to v nás berie. Zároveň je na Slovensku veľa skrytého domáceho násilia, alkoholizmu, o ktorých svedčia pijanské piesne. Politické témy som začala spracúvať až po škole a tvrdšie som sa začala rýpať do našej mentality. My sa tvárime ako pohostinní ľudia, ale vždy vieme niekomu
pichnúť nôž do chrbta. Toto naše svätuškárstvo ma zraňuje. Ostať ticho by bol pre mňa neznesiteľný pocit. To by bola čistá bezmocnosť.“Raz som sa so svojím kamarátom z Libanonu Omarom bavila o našej histórii. Slovensko veľmi nepoznal a ja som vtedy bola aj trochu rada, lebo práve v tých dňoch naša krajina zapĺňala zahraničné médiá témou vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Dostali sme sa k udalosti 17. novembra. Pýtal sa ma, ako to prebiehalo, ako sme sa zbavili komunistického režimu, ktorý nás tu roky ničil. Odpovedala som mu, že súdržnosťou a postavením sa spoločnému nepriateľovi. S obdivom počúval, ako sme ho dokázali poraziť bez krviprelievania. Ubehlo 32 rokov, no odkaz osemdesiateho deviateho, žiaľ, v spoločnosti takmer vôbec necítiť. Hoci spoločného nepriateľa by sme mali, dokonca svetového formátu, no zomknúť sa nám proti nemu akosi nedarí. Takto rozhádaní sme hádam ešte nikdy predtým neboli. Do životov sa nám votrel strach, klamstvá nám opantali rozum a slušnosť sa stala unikátom. O Nežnej revolúcii som hrdo rozprávala, no dnešné Slovensko je iné. Kde je tá naša neha? Kde je spolupatričnosť? Momentálne nás náš spoločný nepriateľ dostáva na lopatky. Nie je to režim, ktorý by nám bral slobodu. Berie nám ju strach. Strach z choroby, ktorú nepoznáme. Hoci kľúč k slobode máme a netreba kvôli nemu ani stáť celé dni v zime na námestí, my ho odmietame. Sloboda nie je pľuvanec do tváre zdravotníkov, ani stiahnuté rúško pod nosom. Je to práve spolupatričnosť, ktorá nám dovolí opäť návrat k cestovaniu, kultúrnym podujatiam a všetkým rodinným oslavám.”
Foto: Boris Németh