je spisovateľ a komentátor Denníka N. Do roku 1989 publikoval v samizdate, neskôr bol šéfredaktorom vydavateľstva Archa, týždenníka Domino-Fórum a denníka SME a týždenníka Respekt. Je autorom noviel Džin a Záujem, súboru komentovaných listov jeho otca z väzenia Světelná znamení a knihy esejí Hľadanie obáv a eseje Medzi Slovákmi, knihy Telesná výchova a cestopisu Príhody tuláka po Slovensku. Jeho poslednou knihou je rozhovor s Jánom Štrasserom, ktorý vyšiel pod názvom Život na tekutých pieskoch. Žije v Bratislave. „Populisti na celom svete sľubujú voličom návrat do šťastnej minulosti. A teraz, keď zvíťazil vo voľbách vďaka otvorenému odporu voči Západu a liberálnej demokracii, nastal čas vyzvať svojich voličov, aby stratili ostych a prihlásili sa k nostalgii za komunistickým režimom počas Husákovej éry. Môže sa spoľahnúť na pamäť svojich starších voličov, ktorí ju odovzdávajú svojim deťom. Sú to spomienky na nebývalý rast životnej úrovne, keď sa Slováci sťahovali z dedinských domov bez kúpeľne do miest, kde na nich čakali panelákové byty s ústredným kúrením a teplou vodou z kohútika. Tí, ktorí zostali žiť v dedinách, si zasa stavali dvojposchodové murované kocky, ktoré sú dnes často prázdne, ale zostávajú dôkazom vtedajšieho optimizmu. Bola to síce éra nehybnosti, keď ste presne vedeli, čo bude zajtra v televíznom spravodajstve (to isté čo včera), ale v súkromí ste sa mohli upínať k budúcnosti: k tomu, že si kúpite auto alebo nový nábytok či televízor. Pre väčšinu slovenskej spoločnosti bol reálny socializmus historickou epochou – érou nevídaného rastu životnej úrovne. Pripomínať nostalgikom, že vtedy vládol totalitný režim, sa míňa účinkom. Nesloboda bola pre mnohých prijateľnou cenou za blahobyt a dnes sa dokonca javí ako výhoda: každý vedel, kde je jeho miesto, bol to prehľadný systém, rozhodne lepší ako dnešný chaos názorov a neustálej zmeny moci. Fico poskytuje ilúziu návratu do minulosti, ktorú sa snaží napodobňovať. Podľa vzoru Husáka sa hlási k Rusku, je nepriateľský k Západu a z opozície aj nezávislých médií buduje obraz nepriateľa. No to, čím Husáka pripomína najviac, je jeho jazyk – cynický jazyk moci, ktorý stiera rozdiel medzi dobrom a zlom, pravdou a lžou, pretože jedinou reálnou hodnotou je samotná moc. Národy sa obvykle vzťahujú k historickým postavám, ktoré vykonali veľké činy a správali sa ako hrdinovia. Vzťahujú sa k tým, ktorí verili – a svojimi činmi to dokazovali –, že národy majú nejaké historické poslanie a vyšší zmysel bytia. Husák v nič také neveril – bol sluhom Moskvy a jeho jediným veľkým činom bolo, že na dvadsať rokov uväznil český a slovenský národ v duchovnej prázdnote. A to je presne dôvod, pre ktorý mu Fico vzdáva ‘úctu a rešpekt’. Je mu blízky Husákov nihilizmus a jeho presvedčenie, že práve on jediný má nárok vládnuť Slovensku.“
Foto: Matěj Stránský