Matúš Kostolný

    je šéfredaktor Denníka N. Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a medzinárodné vzťahy na Právnickej fakulte tej istej univerzity. Roku 1994 začal pracovať v denníku Sme ako redaktor zahraničného oddelenia. V SME potom pracoval dvadsať rokov. Bol vedúcim zahraničného oddelenia, zástupcom šéfredaktora a posledných osem rokov šéfredaktorom. Od roku 2015 je šéfredaktorom Denníka N. Žije v Bratislave.
    „Na Slovensku sme osem týždňov pred Amerikou. V momente, keď sa pokúsil strelec zabiť Donalda Trumpa, slovenský premiér Robert Fico sa už vracal po neúspešnom pokuse o atentát do práce. Tých 8 týždňov náskoku nám dáva možnosť pozrieť sa, čo spôsobil atentát a čo to znamenalo pre novinárov. 
    Pre pochopenie situácie musíme začať oveľa skôr, ako došlo k streľbe. Robert Fico je premiérom štvrtý raz. Slovensku vládne s krátkymi prestávkami od roku 2006. Dlho. A celý čas má odpor k nezávislým a kritickým novinárom. 
    Obviňuje ich zo všetkých vlastných zlyhaní a chýb. Útočí na nich. Nadáva im. Nehovorí s nimi. 
    Za tých 18 rokov si vybudoval vlastné médiá, ktoré ho poslúchajú a uctievajú. Je to najmä jeho osobný Facebook, ale aj dezinformačné médiá, ktoré tu na začiatku jeho kariéry ešte neboli. 
    Keď sa stal vlani na jeseň štvrtý raz premiérom, pritvrdil. Štyri médiá nazval priamo nepriateľskými. Neodpovedá im na otázky, nezdieľa informácie a obviňuje ich zo všetkého. Viem to, som šéfredaktorom jedného z nich. 
    V takejto atmosfére sa ho jeden dôchodca pokúsil zastreliť. Premiér prežil, ale ľudia okolo neho – a po pár týždňoch liečenia aj on sám, – označili vinníkov: za atentát zodpovedá politická opozícia a nepriateľské médiá.
    Tu musím zdôrazniť jeden veľký rozdiel oproti atentátu na Donalda Trumpa. Na Slovensku zaútočili na úradujúceho premiéra. Všetky inštitúcie a bezpečnostné zložky riadi práve on a jeho ľudia. 
    Preto ani tri mesiace po atentáte nevieme detaily z vyšetrovania, preto neprebieha seriózne skúmanie zlyhaní ochranky, polície a tajných služieb. Obviňujú opozíciu a médiá, chýbajú dôveryhodné fakty a otvorenosť v ich analyzovaní. 
    Ďalší rozdiel je zrejmý už z predchádzajúcich viet: Slovensko má veľmi krehké až slabé inštitúcie. Nie sú nezávislé a ani nemajú hrdú tradíciu, na ktorú by sa mohli odvolávať.
    Nepožívajú veľkú dôveru a nemôžu ani upokojiť väčšinu spoločnosti. Politici za 30 rokov od pádu komunizmu ich toľkokrát zneužili, že teraz nemôžu ani priniesť pokoj po takom dramatickom čine, ako je atentát na predsedu vlády.
    Okamžite po pokuse o atentát bolo cítiť zdesenie a šok. Streľba nie je na Slovensku častá, a už vôbec pri riešení politických sporov. 
    Najbližší politickí spojenci Roberta Fica hneď v prvých hodinách obvinili opozíciu a médiá. Vyhrážali sa, že médiá musia byť viac regulované a nemôžu si písať a hovoriť, čo chcú. 
    Keď sa ukázalo, že premiér útok prežil, nálada v spoločnosti sa zmenila. Niekoľko týždňov sa zdalo, že slovom tohto roka sa stane zmier. Hovorili o ňom politici z oboch strán – z koalície aj opozície. 
    Hovorili o ňom aj novinári. Aj v našej redakcii bolo cítiť, že je to zlomová udalosť. Mnohí novinári a novinárky rozmýšľali, či svojím jazykom a ostrou kritikou vlády a premiéra neprispeli k tomu, že spoločnosť sa tak zradikalizovala, až došlo ku streľbe. 
    Znovu a znovu sme diskutovali o úlohe médií. Sám som prechádzal svoje texty a texty mojich kolegov a kolegýň. Uistil som sa, že nikto z nás nikdy nenavádzal k násiliu. Nikdy sme neútočili na premiéra či iných politikov osobne. 
    Úlohou nezávislých médií je kontrolovať moc. Kriticky sa pozerať na rozhodnutia a vyjadrenia politikov, ktorí rozhodujú o štáte a spravujú verejné peniaze. 
    Presne to sme robili. Nepochyboval som o tom. Napriek tomu bolo veľmi dôležité, že po atentáte sme sa pokúšali pozrieť sa na vlastnú prácu novými očami.
    Na Slovensku naozaj nie je streľba a politická vražda bežná vec. Útok na Roberta Fica ale nebol prvý. Pred šiestimi rokmi zavraždili nášho kolegu investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu. Premiérom bol vtedy Robert Fico. Už vtedy útočil na novinárov. 
    Písal som to vtedy a som o tom presvedčený aj dnes: Robert Fico nesie politickú zodpovednosť za vraždu novinára. Zabili ho, lebo odhaľoval podvody a zlodejstvá vo vláde. Zabili ho, lebo Fico vytvoril kriminálny systém, kde nevládol zákon, ale konexie a peniaze. Vrah si myslel, že vražda novinára je prijateľné riešenie. Nebude ich ďalej otravovať, ostatní sa zľaknú a bude pokoj. 
    Robert Fico musel po vražde Jána Kuciaka odstúpiť. Myslel som si, že jeho politický príbeh sa skončil. Stratil podporu voličov a polícia začala odhaľovať stovky zločinov v jeho blízkom okolí. Sám Fico takmer skončil vo väzbe. Viac ako 100 jeho ľudí obžalovali, desiatky z nich aj odsúdili. 
    Bol to zlomový moment. Snaha vyhnúť sa väzeniu nanovo naštartovala Fica a on sa vrátil späť. Politicky ožil. 
    Slovenská politika prestala byť iba o sporoch konzervatívcov s liberálmi, hádkach o riešenia problémov, prestala byť dokonca aj o peniazoch. Zrazu išlo o slobodu, išlo o život. 
    V takých situáciách sa prekračujú hranice. Jazyk hrubne a v záujme prežitia sa vyťahujú najťažšie zbrane. Robert Fico a jeho ľudia vytiahli nenávisť, hnev a strach. Hovorili o vojne na Ukrajine, migrantoch, skazenom Západe a za všetkým videli Georgea Sorosa. 
    Celkom iste si Fico neželal, aby niekto naňho strieľal, ale celkom isto vedome burcoval emócie a rozoštvával ľudí. 
    Potom prišiel atentát. Robert Fico ho prežil. V porovnaní s Donaldom Trumpom mal vážnejšie zranenia. Zasiahli ho štyri guľky a zranili mu vnútornosti v bruchu aj poškodili bedrový kĺb. 
    Dôležitý rozdiel bol ale v tom, že kým na Trumpa strieľal strelec pár mesiacov pred voľbami, na Fica pár mesiacov po voľbách, ktoré vyhral. Neprišlo to na vrchole kampane, ale v momente, keď mal v rukách štát. Bola to šanca na upokojenie. 
    Takmer osem týždňov spoločnosť aj médiá čakali, ako sa Robert Fico vráti na verejnosť. Bola to posledná príležitosť pokúsiť sa o toľko spomínaný zmier a upokojenie. 
    Fico sa vrátil a vrátil sa ako pomstiteľ. Žiaden zmier. Obvinil opozíciu, médiá aj veľké demokracie. Vytvoril príbeh, v ktorom je obeťou sprisahania. 
    Pre nás, novinárov, to bol koniec týždňov spytovania a hľadania adekvátneho tónu a slov kritiky. Predsa len: po atentáte je svet iný. 
    Ficov návrat ukázal, že iný nemusí znamenať lepší. Skôr naopak. 
    Jeho vláda pokračuje v útokoch na novinárov. Verejnoprávny rozhlas a televíziu priamo zrušili a vytvorili štátny rozhlas a televíziu, ktoré sú priamo pod kontrolou vlády. 
    V ten deň, keď na amerického prezidenta strieľal muž zo strechy budovy, sa ozval aj Robert Fico. 
    Neprial Trumpovi skoré uzdravenie, ani nehovoril, ako násilie nepatrí do politiky a práve oni dvaja, ktorí prežili atentát, by teraz mali byť bojovníkmi za pokoj a zmier. Hneď v prvej reakcii napísal: Ak by útočník na Donalda Trumpa vedel čítať po slovensky a čítal by nepriateľské médiá, hneď by dostal chuť urobiť poriadok s neposlušným bývalým americkým prezidentom. 
    Slovenský premiér dodal: Ako cez kopirák. 
    Slovensko a Amerika sú úplne iné. Atentáty nás ale dostali do podobnej situácie. Odmietam, že by novinári navádzali na násilie. Odmietam, že by sme mali politikov v strachu poslúchať. Stále verím, že médiá tu budú vždy, iba politici sa menia.“ 
    Text vznikol pre Columbia Journalism Review.