je švajčiarsky režisér, dramatik a spisovateľ. Študoval sociológiu, germanistiku a romanistiku v Paríži, Zürichu a Berlíne (okrem iného u Tzvetana Todorova a Pierra Bourdieaua). Od roku 2002 vytvoril vyše päťdesiat divadelných hier, filmov, kníh a akcií, ktoré boli uvedené v troch desiatkach krajín. Podnikol reportážne cesty do Rwandy, Konga, Iraku a do frontovej línie Islamského štátu v Sýrii. Pôsobí aj ako docent pre réžiu, kultúrnu teóriu a sociálnu plastiku na rôznych umeleckých vysokých školách. Od roku 2023 je intendantom podujatia Wiener Festwochen. Žije vo Viedni. Po odvolaní Mateja Drličku z postu riaditeľa Slovenského národného divadla napísal spoza hraníc otvorený list premiérovi Ficovi, ktorý podpísalo takmer dvetisíc ľudí z medzinárodnej kultúrnej sféry. Je presvedčený, že spájaniu krajnej pravice a jej ťaženiu proti kultúre treba čeliť aj zomknutím sa a internacionalizáciou umeleckej scény: „Traduje sa, že Henry Kissinger sa spýtal čínskeho premiéra Čou En-laja, či Francúzska revolúcia zvíťazila. ,To sa ešte uvidí,‘ znela odpoveď. Keby túto otázku položil dnes, odpoveď by znela: ,Asi nie.‘Pretože tri základné hodnoty, na ktorých revolúcia stála – sloboda, bratstvo a rovnosť – sa dnes vytrácajú z Európy, kolísky demokracie.
Zdá sa, že tieto politické zmeny sú nevratné: v siedmich európskych demokraciách sa krajná pravica dostala do vlády a v niekoľkých ďalších krajinách vrátane Francúzska už klope na brány moci. Maďarsko, Srbsko, Slovensko a samozrejme, Rusko, majú viac-menej autokratické vlády. A koncom septembra v rakúskych parlamentných voľbách po prvý raz zvíťazila Slobodná strana Rakúska (FPÖ), ktorú dokonca aj konzervatívne média označujú za ,radikálnu pravicu‘. Ich hlavný volebný slogan, Pevnosť Rakúsko, v podstate volá po etnicky a kultúrne vyčistenej krajine. Je to výraz, ktorý pripomína Goebbelsovo obľúbené heslo Pevnosť Európa.
Stranícky manifest FPÖ chce ústavne zakotviť ,dva rody‘, žiada radikálnu,‘remigráciu‘ a vytvorenie dvojstupňovej spoločnosti, v ktorej majú mať nárok na sociálne príspevky len,praví‘ Rakúšania. Slovami FPÖ, usilujú o ,získanie kompletnej moci nad vládou, priestorom a ľuďmi‘. V oblasti kultúrnej politiky chcú nasledovať príklad susedného Maďarska a Slovenska a zastaviť verejné dotácie pre ,woke‘ podujatia, ako napríklad pesničková súťaž Eurovízia či Wiener Festwochen, ktorého som riaditeľom. Pre FPÖ je ,woke‘ zrejme všetko, čo nie je dychovka, opereta či nemecké šlágre.
Je to politizácia trendu, ktorý už roky pozorujeme v celej Európe: škrtanie kultúrnych rozpočtov s odôvodnením, že nie sú ekonomicky životaschopné. Pamätám sa, ako sme v roku 2019, keď som bol umeleckým riaditeľom belgického divadla NTGent, demonštrovali proti škrtom v rozpočte flámskej regionálnej vlády. Spôsob, akým sa rozdeľovali dotácie, pripomínal distribúciu chýbajúcich potravín po prírodnej katastrofe: všetky inštitúcie a nezávislé firmy sa ocitli v jednom vreci, ktoré nemalo k dispozícii dosť peňazí.
Skutočný problém – nedostačujúce dotácie pre kultúru – bol typicky neoliberálnym spôsobom prezentovaný ako konkurenčný konflikt. Čosi podobné sa teraz deje v Holandsku a hrozí to aj v Nemecku. V čase flámskych rozpočtových škrtov bola vypracovaná nezávislá štúdia, ktorá mala preskúmať návratnosť verejných investícií vo všetkých sektoroch. Najlepšie dopadla kultúra.
Pri škrtoch v rozpočtoch však už nejde o peniaze – nie sú ničím iným ako nástrojom plazivej cenzúry. Ide o demontáž rôznorodých a inkluzívnych spoločností. V značnej časti východnej Európy je dielo kultúrnych čistiek už takmer dokonané. Na Slovensku sú na miesta šéfov národných kultúrnych inštitúcií jeden po druhom dosadzovaní krajne pravicoví úradníci.
Po dvoch desaťročiach škrtov je nemeckojazyčná kultúrna televízia 3Sat, spoločný projekt verejnoprávnych televízií v Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku, na pokraji zániku. Do konca tohto desaťročia sa rovnaký proces zavŕši aj v Belgicku, Holandsku a Francúzsku – útok proti nim v Belgicku vedie NVA (Nová flámska aliancia), v Holandsku Strana slobody Geerta Wildersa a vo Francúzsku Národné združenie Marine le Penovej.
Ilúziu Francisa Fukuyamu o tom, že koniec studenej vojny nevyhnutne prinesie víťazstvo liberálnej spoločnosti, dnes vyvracajú aj samotné zakladajúce krajiny Európskej Únie. Pre pravicových politikov a voličov už rovnosť a bratstvo – otvorenosť voči svetu, solidarita v rámci sociálneho štátu a právo na náboženské, politické a sexuálne sebaurčenie – zjavne nie sú univerzálne zdieľanými hodnotami, ale ,woke‘ propagandou.
Najlepšie to asi zrhnul Geert Wilders, keď po voľbách gratuloval FPÖ: ,Zvíťazili sme! Identita, suverenita a sloboda a koniec ilegálnej imigrácie/azylu je to, po čom túžia milióny Európanov!‘
Jasnejšie sa to ani nedá vyjadriť: miesto ,pluralizmu‘ budeme mať ,identitu‘, spoločnú európsku suverenitu nahradí 0,suverenita‘ národných štátov a politiky, ktoré si kladú za cieľ ochranu menšín pred jazykom nenávisti, nahradí ,sloboda‘ od jazykovej , cenzúry‘.
V deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa FPÖ pod vedením charizmatického Jörga Haidera vyhýbala nacistickej rétorike a snažila sa aspoň napodobňovať liberálne hodnoty. Vo Francúzsku sa Marine le Pen podujala stranu, ktorú založil jej otec, zbaviť extrémistického imidžu.
To všetko je však v dnešnom Rakúsku minulosť. Víťazná FPÖ si získala srdcia Rakúšanov ambíciou svojho vodcu stať sa ,Volkskanzlerom – komisárom ľudu‘ – ako nazývali Hitlera – a svojím plánom ,homogénnejšieho‘ Rakúska, krajiny, kde migranti, žiadatelia o politický azyl a ,nepozvaní cudzinci‘ nie sú vítaní.
Masky spadli: v piatok pred volebným víťazstvom sa špička FPÖ zúčastnila pohrebu straníckeho veterána, kde sa, ako vidieť z videozáznamu, ktorý zverejnil rakúsky denník Der Standard, spievala obľúbená pieseň SS, ktorá vychvaľuje ‘,svätú nemeckú ríšu‘.
Keď sme tesne pred voľbami s rakúskou autorkou Elfriede Jelinek podpísali spoločnú výzvu na odpor voči FPÖ, v príspevkoch na sociálnych sieťach sa vtipkovalo, že sme si zaistili ,miesto na zozname‘. Pochopil som to ako zašifrovanú narážku, že sme sa ocitli na listine smrti z dielne gaunerov, presadzujúcich jedinú kultúru, ktorí sa hrnuli na predvolebné mítingy FPÖ.
Po roku 1945 nemecká ,ľudová kultúra‘ v Rakúsku platila za prežitok minulosti, teraz však táto mátoha vylieza z hrobu. V Maďarsku, na Slovensku a v Srbsku je už dielo deštrukcie kultúry takmer zavŕšené. Rusko zatiaľ financuje svoje sesterské pravicové strany a pobavene sleduje postupný rozpad Európy. Čo s tým môžeme urobiť?
Nádej vidím v Čou En-lajovej slávnej sarkastickej odpovedi: situácia nevyzerá dobre, ale ideály republiky ešte celkom nevymreli. Je priskoro nôtiť spolu k pravicovými stranami labutiu pieseň demokracie. Dejiny občianskych slobôd sú dejinami odporu: proti kráľom a cisárom, proti feudalizmu, stalinizmu, fašizmu. Od čias antických Atén bola demokracia neustále terčom útokov, a tých niekoľko dekád, keď sa jej darilo, trvalo nepomerne kratšie ako celé storočia, keď bola len snom.
Keď perzský kráľ Xerxes vyrazil do boja proti Grécku, aby skoncoval so slobodou mestských štátov, vyslal dopredu posla požiadať Grékov, aby odovzdali svoje meče a štíty. Gréci hrdo odpovedali: ,Prídite si ich zobrať.‘
Samozrejme, my nemáme meče a štíty. Moja odpoveď poslom krajnej pravice znie: našimi zbraňami sú naše divadlá, naše múzeá, naše pouličné festivaly a univerzity, naše kultúrne a hudobné festivaly. Našimi zbraňami je naša pamäť a naše nádeje: naša rôznorodá a inkluzívna spoločnosť ako taká. Príďte nám ich zobrať!“
Text vyšiel v denníkoch The Guardian, Le Monde a De Standard.
Foto: Marc Driessen