je nórsko-poľsko-írska sociologička a spisovateľka, považovaná za jednu z desiatich najvýznamnejších intelektuálov v Nórsku. Je výskumnou riaditeľkou Centra pre rozvoj a životné prostredie na Univerzite v Oslo a prednáša aj na Stanfordskej Univerzite. Je nositeľkou ceny Nadácie Fritt Ord (Svoboda slova) za „východoeurópsku perspektívu, ktorú vniesla do verejnej debaty v Škandinávii“. K jej vedeckým publikáciám, najmä z oblasti porovnávacích kultúrnych dejín, patria knihy Talking to the Dead (Rozhovory s mŕtvymi), The Postmodern Challenge (Postmoderná výzva), Culture and Crisis (Kultúra a kríza) a kontroverzný pamflet Verdens beste land (Najlepšia krajina na svete). Píše aj prózu pod menom Nina FitzPatrick (do roku 2001 v spoluautorstve so svojím nebohým manželom Patom Sheeranom), napríklad Fables of the Irish Intelligentsia (Príbehy írskej inteligencie), The Loves of Faustyna (Lásky Faustyny) a Daimons (Démoni). „Súčasný sen o Európe sa týka kontinentu, ktorý by podľa progresívnych filozofov a sociológov ako Habermas či Beck mal byť maximálne tolerantný a otvorený. Je to Európa, ktorá nenávidí vojnu a chce sa odpútať od svojej démonickej minulosti. Ale takáto Európa znepokojovala Kolakowského, pretože mu pripomínala Švajčiarsko a Švédsko. Obe krajiny sa stali idolmi modernity pre svoj tolerantný pacifizmus a bohatstvo, za ktorým sa skrývali lži, zbabelosť a kolaborácia s diablom. A ani jedna z nich nedokázala celkom odolať totalitnému zlu nacistického režimu. Čakali na Američanov, Rusov, Britov a Poliakov, aby za nich spravili špinavú robotu.“