bol maďarský spisovateľ, „postmoderný aristokrat maďarskej literatúry“. Ako napovedá jeho meno, je potomkom slávneho uhorského šľachtického rodu, ale odmietol sa zúčastniť na procedúrach podobných našim reštitúciám. Žije v Budapešti a v Berlíne. Je nositeľom mnohých prestížnych literárnych ocenení. Publikovať začal v polovici sedemdesiatych rokov – scénu oživil knihou Malá maďarská pornografia, ktorá vyšla aj v českom preklade. Po česky vyšiel i výber z jeho britkej publicistiky z rokov 1988 – 1996 Hrách na zeď a román Hrabalova kniha. Slovensko-maďarské vydavateľstvo Kalligram mu v slovenskom preklade vydalo rodinnú ságu Harmonia cælestis, za ktorú autor dostal ako vôbec prvý laureát Maďarskú literárnu cenu pre autora najlepšieho maďarského diela roka. Neskôr v slovenskom preklade vyšlo aj Opravené vydanie (Príloha k Harmonii cælestis), Pomocné slovesá srdca, Žiadne umenie a najnovšie Jedna žena. „Západ žije v ére post-politickej korektnosti, zatiaľ čo Stredná a Východná Európa sú ešte stále v ére pred politickou korektnosťou. Politickú korektnosť pokladáme za akýsi americký nezmysel, pretože si ešte neuvedomujeme, že je jednoducho nezdvorilé používať určité výrazy kvôli obrovským škodám, ktoré v dejinách napáchali. Príkladom je to, čo sme spravili so židmi počas druhej svetovej vojny. Historické udalosti majú svoje jazykové dôsledky a politická korektnosť vychádza práve z tejto dramatickej situácie. Vo Východnej Európe to neberieme do úvahy a neuvedomujeme si, že na Západe majú slová inú konotáciu. Nemali sme slobodu, ale mali sme slobody. Roku 1956 to bolo, akoby sa psovi, ktorého ťahali do vody, podarilo vyliezť a otriasť sa – aj my sme takto zo seba striasli komunistický systém. Roku 1989 však nebolo jasné, kde sa končí pes a kde sa začína voda.“