je americký historik. Je profesorom na Yale University a súčasne pôsobí v Ústave humanitných vied vo Viedni, kde momentálne žije. Špecializuje sa na dejiny moderného nacionalizmu a holokaustu a na dejiny Strednej a Východnej Európy. Jeho najúspešnejšia kniha Bloodlands: Europe between Hitler and Stalin, bola preložená do vyše dvadsiatich jazykov, v slovenčine vyšla ako Krvavé územie. Európa medzi Hitlerom a Stalinom. Roku 2012 pripravil do tlače poslednú, posmrtnú knihu historika Tonyho Judta, Thinking Twentieth Century (v českom preklade Intelektuál ve dvacátém století. Rozhovor Timothyho Snydera s Tonym Judtem). Okrem toho mu v slovenskom a českom preklade vyšli knihy Čierna zem, O tyranii – Dvadsať ponaučení z 20. storočia a najnovšie vo vydavateľstve Premedia Cesta do neslobody. Získal mnoho ocenení vrátane Ceny Ralpha Walda Emersona za najdôležitejšie a najoriginálnejšie dielo v oblasti literatúry faktu a Cenu Hannah Arendt za prínos k politickému mysleniu. Timothy Snyder pravidelne publikuje eseje v časopise The New York Review of Books a The New York Times. „ Je tu obrovské množstvo strachu. Množstvo z tých strachov nemá jasný predmet. V tom je rozdiel medzi strachom a úzkosťou. Strach je to, čo má špecifický dôvod – napríklad, ak máte v ruke sekeru, tak sa bojím, že mi odseknete hlavu. Mám strach. Ak mám strach vo všeobecnosti z ľudí behajúcich so sekerami v ruke, tak to je úzkosť, nemám na ňu žiadny špecifický dôvod. Myslím, že to, čo tu máme, je skôr úzkosť než strach. Ľudia majú strach z mnohých vecí, ktoré nevidia. Ale aj z množstva vecí, ktoré tu naozaj sú. Napríklad, imigranti. Ľudia, ktorí majú z imigrantov najväčší strach, sú tí, v ktorých živote imigranti vôbec nie sú. Antiimigračná politika veľmi rezonuje v krajinách ako Česká republika, Poľsko, Slovensko, Maďarsko, kde je v podstate nula  – povedzme utečencov zo Sýrie. Poznám napríklad niekoho vo Varšave, kto sa snažil pomôcť sýrskymi utečencom – vo Varšave je skutočne nula sýrskych utečencov, ale keby ste čítali poľské noviny, mali by ste dojem, že Poľsko je vlastne zaplavené utečencami. Nehovorím, že fenomén imigrácie nie je problém. Len hovorím, že strach z imigrácie je nejakým spôsobom oddelený od svojho predmetu. To platí aj o Amerike. Tam, kde žije množstvo migrantov, napríklad mesto, kde v Spojených štátoch bývam – tam to takmer vôbec nevzbudzuje nejakú obavu, a tam, kde je migrantov veľmi málo, tam tá téma rezonuje. Množstvo zo strachov, ktorými žijeme, je virtuálnych. Virtuálnych v technickom zmysle, že pochádzajú z internetu. Internet je geniálny v desení ľudí. Aj televízia je v tom dobrá, ale internet je ešte lepší, a čím viac času strávime na internete, tým väčšmi sa bojíme. Takže mnohé z toho, čo sa deje, pochádza z toho, že ľudia sa boja vecí, ktoré videli na internete, ale nie v skutočnom živote. Jedna z vecí, ktoré môžeme urobiť je tráviť viac času v skutočnom živote. Pamätám si Ukrajinu z čias Majdanu. Viacerí ľudia mi vtedy povedali, že keď boli doma a pozerali sa na televíziu, alebo hľadeli do počítačov, mali strach. Ale keď vyšli von, a boli na demonštrácii, strach nemali. Napriek tomu, že im hrozili zranenia, napriek tomu, že niektorí aj naozaj boli zranení. Keď boli vonku s ďalšími ľuďmi, necítili strach tak, ako keď boli doma sami s monitorom. Toto je základná časť odpovede. Uvedomiť si, že my ako jednotlivci, ako občania trávime priveľa času v tejto slučke, kde internet zisťuje, čoho sa bojíme, aby nám toho mohol dať viac a viac. Môžeme sa zúčastňovať politiky verejne, na politických zhromaždeniach, protestných pochodoch, presvedčiť sa o tom, že ľudia sa naozaj stretávajú, že mimovládne organizácie nie sú len virtuálne, ale že skutočne existujú, že sa stretávajú. Je to veľmi jednoduchá odpoveď, ale myslím, že v tomto je veľký kus pravdy. Mnohé z toho, čo sa deje dnes v politike, súvisí s tým, že psychológovia a programátori dokážu vynikajúco vypočítať, z čoho sme nervózni a čoho sa hrozíme. A politici sa veľmi dobre naučili využívať tieto nástroje. My sme si ani poriadne neuvedomujeme, čo to s nami robí. Pretože – keď sa nad tým pokojne zamyslíme a pozrieme sa na dnešné Slovensko – teraz je oveľa menej dôvodov na strach, než ich bolo pred dvadsiatimi rokmi, ľudia sa predsa dnes ľudia boja viac.“
Foto: Stanislav Krupar / Laif