je český literárny historik, kritik a spisovateľ. Vyštudoval filozofiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, teologické vzdelanie získal na Juhočeskej univerzite v Českých Budejoviciach. Jeho témami sú dejiny Ruska, panslavizmus, slavjanstvo, Slovania, katolícka moderna či staroveká rímska literatúra. Je postavou Nežnej revolúcie na Karlovej univerzite, iniciátorom Českej kresťanskej akadémie a zakladateľom revue pre kresťanstvo a kultúru Souvislosti. Vyšli mu knihy Obrazy z kulturních dějin Střední Evropy; Obrazy z kulturních dějin americké religiozity; Obrazy z kulturních dějin ruské religiozity; Křesťanství a homosexualita. Pokusy o integraci; Česká katolická literatura 1945 – 1989; Česká katolická literatura 1848-1918; Vždycky v menšině (Rozhovor s Martinem Bedřichem); Česká katolická literatura 1918 – 1945; Košíře mýtické a literární; Václav Havel – Duchovní portrét v rámu české kultury 20. století; Homosexualita v dějinách české kultury; Chvály; Kniha Kraft; My poslední křesťané; Órigenés z Alexandrie či Řecké nebe nad námi aneb Antický košík. „Rusko je Sodoma v pravom zmysle, krajina násilia, svojvôle a krajina, kde si mocní môžu robiť, čo chcú. A my, Česko, sme Gomora, pretože sme to dovolili a na vzostupe Sodomy sa podieľali takmer všetky segmenty spoločnosti. Podieľala sa na tom ľavica, pretože má v krvi a podvedomí Lenina. Od roku 1921 európska ľavica verí, že v Rusku je lepšie, alebo aspoň bude lepšie a buduje sa tam nejaká spravodlivejšia spoločnosť,” hovorí pre týždenník .týždeň. „Európska ľavica sa kŕmi ilúziami o Leninovi, medzi tie sa zaraďujú aj fake news, ktoré šírili v Československu ľudia, ako bol Július Fučík, ktorý napísal knihu V zemi, kde zítra již znamená včera – je to prvá kniha českých fake news o Rusku. Píše tam, ako sa v Sovietskom zväze s nadšením buduje socializmus a ešte aj väzenia sú  tam humanistické. Za komunizmu sme boli takouto propagandou kŕmení, no aj západná ľavica sa ňou živila. Pri západnej ľavici je to vedľajší efekt ľavicovej kritiky na adresu západnej spoločnosti a voľného trhu. Ľavica dnes zažíva na Západe opätovný vzostup najmä medzi mladými a vzdelanými ľuďmi, ktorí správne poukazujú na to, čo robí Západ zle. Sú veľmi citliví na vzostup ultrapravice a zaoberajú sa otázkami zmeny klímy viac ako ľudia starší, usadenejší a úspešnejší. V mnohom majú pravdu, no s odporom voči statusu quo sa im vrátil sentiment za Ruskom. Sledujem to so zdesením a šokom u svojich priateľov z ľavicových kruhov. Keď nastala ruská okupácia Ukrajiny, najväčšou starosťou ľavice bolo, aby sa nehovorilo negatívne o Rusku. Je to podvedomá rusofília ľavice. Previnil sa aj liberálny stred, ktorý s Ruskom kšeftuje. Špeciálne je to hanba Nemecka a projektu Nord Stream II. Nemecko má pocit viny voči Rusku pre 2. svetovú vojnu, čím pristupuje na ruský imperiálny diskurz. Ak by sme sa totiž na dejiny pozreli korektne, tak najviac nemeckých nacistických zverstiev bolo spáchaných na Ukrajine a v Bielorusku. To boli okupované oblasti. Nemecko prehliada utrpenie Ukrajiny a Bieloruska počas 2. svetovej vojny. Optika, že všetko na východ od Poľska je už Rusko, je pristupovaním na ruský imperiálny diskurz. Máme tu teda aj Sodomu, aj Gomoru. No na počiatku toho všetkého stojí Ján Kollár, ak by sme to mali zjednodušiť. Kedysi som si urobil výlet do Jeny a vzal som si so sebou knihu Slávy dcera, pôvodne len tak zo žartu. Ale potom som sa začal Kollárom zaoberať a napísal som knihu Překlad a výklad Slávy dcery, z panslavistického mýtu do kulturní historie. V tejto knihe som ku každému sonetu napísal výklad, čo ním chcel Kollár povedať, a aké sú historické fakty, ktoré on ‘básnicky pretvára’. Vysvetľujem, ako Kollár vedome vytváral ilúzie o Rusku ako centre slovanstva. Kollár s týmto tvrdením prichádza ešte skôr ako Rusko samo. Keď si Rusko uvedomilo, že je to možný výborný ideologický nástroj, začali tento naratív používať, no pôvodný nápad o panslavizme pochádza zo Slovenska. Existujú traja protestanti, ktorí obrátili naruby české dejiny: Kollár, Šafárik a neskôr Palacký. Spoločne vymysleli koncept panslavizmu. Teda, že Česi a Slováci nie sú Česi a Slováci, ale sú Slovania a tvoria jeden národ. Tento naratív sa ujal. Stalo sa to preto, že v rámci Rakúska sa perspektíva Českého kráľovstva nejavila ako veľmi veselá a o perspektíve Slovenska v rámci Uhorska ani nemusíme hovoriť. K tomu všetkému bola trajektória opačná. Niekedy okolo roku 1800, keď sa začína obrodenie v Čechách a na Slovensku, bolo na tom Slovensko lepšie, čo sa týka literatúry a vzdelanosti. Ale pomery v rakúskej časti sa potom liberalizovali a v uhorskej, naopak, tuhli. Okolo roku 1900 sa Česi javia ako pomerne vyspelý národ, ktorý síce má iste proruské sympatie, no Rusko nebolo pre Česko jediná možnosť. Česko sa delilo na liberálov, konzervatívcov a začínajúcu ľavicu. Na Slovensku zostala hŕstka vlastencov, ktorí dúfali, že ich Rusko zachráni. Hrozila maďarizácia, teda aj zánik národa chápaného prostredníctvom jazyka. Rusko sa javilo ako záchrana. Na Kollára nadväzuje Štúrova depresia, ktorú vyjadril v knihe Slovanstvo a svet budúcnosti, a tú knihu napísal v nemčine. Vyjadruje predstavu, že jediné, čo nás môže zachrániť, je to, že prídu Rusi a zachránia Slovensko a slovenčinu. Paradoxom je, že z národov hovoriacich slovanskými jazykmi – odmietam termín „slovanských“ – nesusedí so Slovenskom Rusko, ale Poľsko a Ukrajina. Takže by bolo ideálne spýtať sa Poliakov a Ukrajincov, aké skúsenosti majú s Ruskom. Poľština a ukrajinčina boli cárskym režimom zakázané a prenasledované jazyky a ukrajinský jazyk prežil len vďaka tomu, že časť Ukrajiny, totiž Halič, patrila pod Rakúsko-Uhorsko. Panslavizmus je teda náklonnosť k niečomu, čo je od nás veľmi ďaleko, a zároveň je to zatváranie očí pred tým, čo sa dialo u susedov, kde takzvaní Slovania Rusi brutálne utláčali Slovanov Ukrajincov a Poliakov.”
Foto: Vojtěch Havlík