je spisovateľ a komentátor Denníka N. Žije v Bratislave. Do roku 1989 publikoval v samizdate, neskôr bol šéfredaktorom vydavateľstva Archa, týždenníka Domino-Fórum a denníka SME a týždenníka Respekt. Je autorom noviel Džin a Záujem, súboru komentovaných listov jeho otca z väzenia Světelná znamení a knihy esejí Hľadanie obáv a eseje Medzi Slovákmi, knihy Telesná výchova a cestopisu Príhody tuláka po Slovensku a kniha rozhovorov s Jánom Štrasserom, ktorý vyšiel pod názvom Život na tekutých pieskoch. O novej knihe Výnimočný stav, ktorá práve vychádza, sa rozprával s Matúšom Kostolným. „To, čomu čelíme, je podľa mňa naozaj fašizmus. A kto je volič fašistickej strany? Pre mňa je to fašista, lebo sa hlási k strane, ktorá je fašistická. Platí to minimálne v deň volieb, keď ide k urne. Či je ním aj potom, je iná vec. Môže povedať, že sa pomýlil. Potom ním už nie je. Na Slovensku vidíme, že mnohí na tom podľa preferencií politických strán trvajú aj po voľbách. Pre mňa sú to fašisti. Nemyslím to však ako urážku. Dlho som o tom premýšľal, hľadal som, ako ich pomenovať. Môžeme im hovoriť luza, čo je pojem od Hannah Arendt, ktorá písala o nacizme. Nacizmus vyrástol na luze, na uliciach boli davy plné nenávisti. Aj luza je však urážlivé slovo. Problém s fašizmom je v tom, že pred sto rokmi sa ľudia k nemu hrdo hlásili. Dnes nikto nechce byť fašista. Samozrejme, že to je negatívne označenie, ale nemyslím to ako urážku. V bežnej debate by som bol s používaním tohto pojmu opatrný, ale kniha je iný prípad. V knihe používam jazyk presne, premyslene a mám tam aj priestor zdôvodniť, prečo to robím. Timothy Snyder a ďalší historici, ktorých názory si vážim, hovoria, že Rusko je fašistický štát a v Amerike fašizmus nastupuje. Tých znakov je veľa a je ich veľa aj na Slovensku. Namiesto fašizmu môžeme hovoriť o kresťanskom nacionalizme, ku ktorému sa v Amerike hlásia prívrženci hnutia MAGA a napríklad aj viceprezident J. D. Vance. Hrdo používajú označenie kresťanskí nacionalisti. Aj u nás na Slovensku je kresťanský nacionalizmus. Novela ústavy nie je nič iné, ako zadefinovanie kresťanského nacionalizmu priamo do ústavy. Kresťanský nacionalizmus bol aj hlavnou ideológiou vojnového Slovenského štátu. Ten však bol zároveň aj fašistický alebo klérofašistický. Môžeme im hovoriť populisti, môžeme im hovoriť krajná pravica, ale dokedy sa budeme presviedčať: ešte tam nie sme, ešte to nie je fašizmus, je to len kresťanský nacionalizmus. Dokedy budeme takto debatovať? Vidím tie znaky tak jasne, že hovorím, že fašizmus je už tu. Nie je to však fašizmus z roku 1938, skôr ten z roku 1925, keď už bol pri moci v Taliansku Mussolini. Problém s fašizmom je, že už poznáme jeho následky. Holokaust. Vojnu. Preto sa bojíme ten termín používať. Spomínam veľa historiek z minulosti, lebo ľudská situácia je často veľmi podobná. Ľudia sa pod tlakom moci lámu podobne ako vtedy. Lámu sa im charaktery. Boja sa. Naozaj vidím podobné príbehy, aké som zažil v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia. Nehovorím však o politickej situácii, lebo komunistický režim a dnešný sú veľmi, veľmi odlišné. Vtedy bola nesloboda, štát bol fakticky vlastníkom všetkých občanov, neexistovali súkromné podniky. Štát mal ľudí dokonale pod palcom a dokázal ich ohroziť aj na existencii. Vyhodiť z práce znamenalo, že už si prácu nenájdeš. Teraz je to iné. Máme oveľa väčšiu slobodu. Keď nepracuješ pre štát, neznamená to, že prídeš o zamestnanie, môžeš pracovať inde. Máme oveľa väčšiu slobodu, aj teraz môžem hovoriť, písať, cestovať. To všetko som vtedy nemohol. A napriek tomu začína byť pocit neslobody podobný. Fascinuje ma, že aj s oveľa jemnejšími prostriedkami dosiahneš, že sa ľudia lámu a prispôsobujú. Ale počet ľudí, ktorí nasledujú slobodu, je rádovo niekde inde ako za komunizmu. A to je to fascinujúci jav. Veľa ľudí, a to aj tí, ktorí to nezažili, už nechce opakovať tú zbabelosť. Nechcú sa prispôsobiť.“
Foto: Tomáš Benedikovič/Denník N