spisovateľ a novinár. Do roku 1989 publikoval v samizdate, neskôr bol šéfredaktorom vydavateľstva Archa, týždenníka Domino-Fórum a denníka SME a týždenníka Respekt. Je autorom noviel Džin a Záujem, súboru komentovaných listov jeho otca z väzenia Světelná znamení a knihy esejí Hľadanie obáv a eseje Medzi Slovákmi. Jeho poslednou knihou je Telesná výchova, ktorú napísal v maringotke odstrihnutý od vonkajšieho sveta, premýšľa v nej o pohybe, tele a mysli, o princípe neistoty a starnutí. Je komentátorom a editorom Denníka N. Žije v Bratislave. “V novembri 1989 som mal 32 rokov, takže prvú polovicu života som prežil v komunizme a druhú v demokracii. Mám teda životné právo na porovnanie.
Odlišné bolo plynutie času a jeho množstvo. Ako spieval Oldřich Janota: „Nevadí, že čekám na tramvaj, stejně pořád čekám na vejtah.“ Večne ste čakali v rade na chlieb, na byt či na koniec šichty. Nikto však nečakal na koniec režimu. Nečakáte predsa na niečo, čo si nedokážete predstaviť.
V demokracii už nečakáte takmer vôbec, ak nie ste práve u lekára či na pošte.
A zároveň stále čakáme na jej koniec, lebo si ho vieme predstaviť. Za tých 32 rokov nebolo dňa, aby som sa pádu demokracie neobával.
Komunizmus mi bol cudzí, čím mi však zároveň poskytoval veľa času na život mimo neho. Demokracia je mi blízka, čím ma však zároveň oberá o čas, ktorý jej musím venovať, lebo vidím jej koniec za každým rohom.
V komunizme ste nevideli nič, lebo spoločnosť bola ukrytá pod klenbou hmly ako krajina v jesennej inverzii. Ľudí nebolo vidno, a tak som podľahol ilúzii, že sú dobrí, len systém je zlý.
Demokracia hmlu rozohnala a zaskočilo ma, že žijem medzi toľkými zloduchmi. Nebolo rána, aby som sa nečudoval, že demokracia ich cez noc prežila. Ale tiež sa neprestávam čudovať, koľko dobrých ľudí tu žije.
To je ten najväčší rozdiel medzi komunizmom a demokraciou. Iba ona totiž umožňuje dobrým ľuďom verejne sa prejaviť. A práve pre nich si demokracia zaslúži našu obranu. Aj keď nás oberá o čas.”
Foto: Matěj Stránský