je rakúsky spisovateľ. Žije vo Viedni. V českom preklade mu vyšli knihy Zmyselná jistota, Čelem vzad, Vyhnání z pekla, Evropský systém: Občanský hněv a evropský mír a Hlavní město; v slovenskom knihy Krajina bez vlastností – eseje o rakúskej identite a To bolo Rakúsko. Zobrané eseje o krajine bez vlastností a román Don Juan de la Mancha alebo Výchova k slasti. „Ľudia, ktorí žijú v autoritárskych systémoch alebo v diktatúrach a bojujú za demokraciu, vedia, čo je ich cieľom, čo je to tá demokracia: usilujú o právny štát, o deľbu moci, o volebné právo, o slobodu médií, slobodu zhromažďovania a právo na štrajk. Problémom je, že v Rakúsku sme si demokraciu nevybojovali, dostali sme ju po roku 1945 darom od víťazných mocností. Pretože sa Rakúsko následne ekonomicky vzmohlo, do mysle mnohých Rakúšanov sa zapísalo: demokracia je vlastne celkom dobrá vec, pretože zaručuje rastúci blahobyt. Lenže keď potom majú ľudia zrazu pocit, že ich bohatstvo niečo ohrozuje, že môžu strácať, vinia z toho demokraciu a volajú po autoritárskom zásahu. Sú dokonca pripravení vzdať sa svojich slobôd, ak si tým poistia životný štandard, získajú istotu v neistých časoch. A to je hodina pravicových populistov. Ľuďom sľubujú, že sa im opäť bude dobre dariť, keď nebudú musieť platiť za iných: za utečencov, za Brusel, za lenivých obyvateľov iných krajín. Hovoria o ohrození zo strany cudzích kultúr a tiež o ,evaluácii’ ľudských práv. Na príbeh Európskej únie sme zabudli. Musíme ho rekonštruovať a dostať ho späť do povedomia ľudí. Projekt európskeho zjednotenia vznikol ako poučenie z histórie. Nacionalizmus a súperenie národov o trhy, nerastné bohatstvo a sféry vplyvu dostali Európu v dvoch vojnách do sutín a popola. Tu už nesmie nikdy opakovať. Proces zjednotenia si nevyžaduje unifikáciu európskych národov, iba sa má spoločne mierovo rozhodovať o otázkach, ktoré sa týkajú všetkých obyvateľov kontinentu. Nejde o to, zmazať rozdiely medzi kultúrami, ide o spoločné európske právo, pred ktorým sú si všetci Európania rovní, o jednotné rámcové podmienky, v ktorých môžu všetci hľadať šťastie podľa svojej vlastnej kultúry, mentality a jazyka. Európa je prvý kontinent, kde spoločenstvo urobilo z charty ľudských práv ústavnú predlohu. To je politická revolúcia, ktorú si mnohí ešte ani nevšimli. Ide o slobodu, rovnosť, solidaritu, teda o to, aby sme znovunadobudli dedičstvo Veľkej francúzskej revolúcie v časoch globalizácie. Je to krásny príbeh, neporovnateľne krajší než agresívna story nacionalizmu, ktorá sa vždy končí v násilí a biede.“