je česká spisovateľka. Na FAMU vyštudovala odbor scenáristika, na Konzervatóriu Jaroslava Ježka tvorbu textu a scenára. Žije neďaleko Prahy. Vo vydavateľstve Labyrint debutovala poviedkovou knihou Nechtěl jsem být Leninem, oceňovanou kritikmi, na ktorú nadviazala ďalšími zbierkami poviedok Padaná letní jablka a Ženy, které potřebují muže. Je aj autorkou knižného rozhovoru Život a sochy Olbrama Zoubka. Jej poviedky vyšli v prekladoch do maďarčiny, nemčiny, španielčiny a ukrajinčiny. Jej dcéra Tereza Doležalová bola v decembri 2023 vážne zranená na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Po streľbe na fakulte zverejnila jej mama Dora Čechova od januára do júna 2024 v časopise Respekt tri časti denníka, ktorý začala písať bezprostredne po tom, ako sa dozvedela, že medzi postrelenými je aj Tereza. A práve v týchto dňoch jej vychádza o tom, čím si rodina prešla, kniha Terezko, vrať se! 
Piatok 22. decembra 2023, deň po streľbe
Budíme sa, hlava zatiaľ neprijíma, že sa nám včera úplne zmenil život, že sa Terezka nevrátila zo školy a leží vo vinohradskej nemocnici na ARO.
„Má strelné zranenia. Operovali jej hrudník, pre hlavu zatiaľ neurológovia odporučili konzervatívnu liečbu… Príďte o druhej popoludní,“ hovorí nám v noci lekárka.
Žije, Pane Bože, žije, opakujem si. Nevieme sa dočkať chvíle, keď pôjdeme za Terezkou. Potácame sa po dome, hľadáme, čo robiť. Meditujem.
Idem do Terezkinej izby. Keď vojdem, zastavuje sa mi dych. Nie je tu. Na posteli leží plyšový pes, s ktorým spala. Beriem ho do náručia. Z komody na chodbe vyťahujem ružovú dečku so srdiečkami, ktorou som ju prikrývala, keď bola bábätko. Obe veci jej priveziem.
Do nemocnice prichádzame o 14.00. Kráčame širokou nemocničnou chodbou, odbočíme doľava na schody. Na prvom poschodí prechádzame dverami do úzkej chodby so sedačkami pozdĺž steny. Na jej konci vľavo sú dvere kliniky anestéziológie a resuscitácie. Zvoníme a do mikrofónu hlásime, že ideme za Terezkou.
Dvere nám otvára sestrička, púšťa nás na chodbu oddelenia. Obliekame si návštevnícke plášte, na topánky si dávame návleky, na ústa rúška. Sestrička nás vedie medzi lôžkami dozadu tam, kde leží Terezka. Tu sme boli o jednej hodine v noci.
Terezka je zaintubovaná, pripojená na dýchací prístroj. Pravú časť tváre už nemá opuchnutú, len posiatu krvavými odreninami, ako okolo nej preletela strela. Podlamujú sa nám kolená. Keby strela mierila len o centimeter vedľa… Prístroje okolo lôžka blikajú, monitorujú teplotu, dych, tep, saturáciu kyslíkom…
Lekárka nám vraví, že Terezku v noci znova operovali. V tele našli ďalšie úlomky, museli ich vybrať. Dnes ešte budú Terezke operovať hlavu. Na spánku má prasknutú kosť. Má to byť len kozmetický zákrok.
Sympatická kučeravá sestrička dá Terezke do ruky plyšového psa, ktorého sme priniesli, prikrýva ju dečkou. K posteli nám prisunie stoličky. Sadnem si a chytím Terezku za ruku.
Za plentou sa ozve hlas. „Počujete nás? Ste v nemocnici. Nezľaknite sa, v krku máte trubičku, my vám ju teraz vytiahneme…“ sestrička pri vedľajšom lôžku prebúdza dievča, ktoré včera priviezli do nemocnice z filozofickej fakulty tak ako Terezku. Vzápätí počujeme dievčenský hlas a radostné štebotanie sestričky.
Za Terezkou prišiel na návštevu jej priateľ, jeho rodičia a dve spolužiačky zo strednej školy. Pri lôžku môžu byť iba dvaja ľudia. Ideme do návštevnej miestnosti. Striedame sa.
Keď sa k Terezke vraciame, znova ju chytáme za ruku. Nemôžeme sa nabažiť toho dotyku. Držať ju za ruku, držať a nepustiť.
„Prinesiem ti Pratchetta a budem ti čítať,“ sľubujem. Knihy Zemeplochy čítala jednu za druhou. O štvrtej hodine musíme ísť, Terezku pripravujú na operáciu.
Na parkovisku pred pavilónom nasadneme do auta.
„Prešli sme okom uragánu,“ povie môj muž.
Prikývnem.
Večer, v posteli, si púšťam z YouTubu prednášku, aby som zaspala. Hlava sa mi prepína na počúvanie, zaspávam.
V noci, keď nemôžem spať, počúvam znova a znova prednášku. Lektorka hovorí, že mozog nerozlišuje realitu od predstavy. Keď zažívame alebo si predstavujeme niečo krásne, mozog púšťa do tela dobrú biochémiu. Keď zažívame alebo si predstavujeme niečo tragické, mozog spustí zlú biochémiu. Človek má nádych a výdych na to, aby sa rozhodol, či si bude predstavovať to dobré alebo to zlé.
Sobota 23. decembra 2023, druhý deň po streľbe
Ráno sa znova prebúdzam do reality. Naozaj sa to stalo? Pomáha mi meditácia.
Môjmu mužovi hovorím o prednáške, ktorú som v noci počúvala.
„Zlé myšlienky sú ako dementori,“ pritaká a použije prirovnanie k démonickým postávam z Harryho Pottera.
O desiatej hodine telefonuje do nemocnice. Prasknutú kosť vymenili za doštičku. Operácia dopadla dobre. Vydýchneme si od úľavy.
Do nemocnice prichádzame o 14.00. V uzučkej chodbe vedúcej k oddeleniu ARO stretávame muža a ženu. Obaja slzia. Len sa na seba mlčky pozrieme, prikývneme. Aj oni tu majú dcéru. Krátko si povieme, aký je zázrak, že naše deti prežili. Kým zazvoníme, rozbúši sa mi srdce.
Terezka je stále zaintubovaná, na spánku má náplasť, okolo jej splývajú dlhé vlasy. Sestrička hovorí, že dopoludnia znížili Terezke lieky, ktoré ju udržiavali v umelom spánku. Vybaví sa nám prebúdzanie dievčaťa z vedľajšieho lôžka.
Terezka sa však zatiaľ neprebudila. Má za sebou tri operácie, od streľby ubehlo len 48 hodín. Neprekvapuje nás to.
Do nemocnice s nami prišiel Terezkin brat a jej najlepšia kamarátka, dievča z fotky, s ktorou sme Terezku hľadali. Prichádzajú spolužiaci z Panskej, filmári, s ktorými natáčala. Hodinu sa Terezke prihovárajú, rozprávajú.
Doma na internete hľadám informácie o ľuďoch, ktorí sa neprebudili po operácii. Čítam článok, ako v přerovskej nemocnici sestry píšu pacientom denník, do ktorého pre nich zaznamenajú, čo sa udialo v čase, keď neboli pri vedomí.
Zakladám Terezke denník. Do malého červeného notesu zapisujem, čo sa s ňou stalo od chvíle, keď sme ju našli.
Nedeľa 24. decembra 2023, tretí deň po streľbe
Ráno sa nechcem prebudiť. Chcem spať a spať a spať, ešte chvíľu zostať v inom svete. Spať a naberať sily potrebuje aj Terezka.
Idem do jej izby po sľúbenú knižku od Pratchetta. Jedna leží na pracovnom stole. Zalistujem v nej, na čítanie v nemocnici sa mi zdá veľmi zložitá. Na polici knižnice pritiahne moju pozornosť knižka Chlapec, krtko, líška a kôň, tú si priala za maturitu. Otváram ju. Jednoduché kresby sprevádza stručný text. Sadám si na posteľ a začítam sa.
„Čo to je pred nami?“ – „To je divočina,“ odvetil krtko. „Nemaj z nej strach.“ – „Predstav si, akí by sme boli, keby sme sa tak nebáli.“
Knižku prečítam celú. Rozhodnem sa, že tú vezmem do nemocnice.
Volá nám kamarátka. Ponúka, aby sme strávili Štedrý večer u nich. Odmietame. V izbe stojí ozdobený stromček, oslavovať nebudeme. Na obed aspoň urobím zemiakový šalát a rezne. Pre muža a syna. Sama nemám na jedlo ani pomyslenie.
Terezkin brat si praje, aby nemusel ísť do nemocnice.
„Nemôžem tam len sedieť a pozerať sa na ségru, keď nemôžem nič urobiť,“ hovorí.
Môj muž potrebuje hovoriť a deliť sa o pocity. Ja meditujem, uzatváram sa do seba. Všetci sa snažíme na tej „ceste temným lesom“ zostať pri zmysloch.
V nemocnici chce s nami hovoriť lekár. Je mladý, energický, dokážem si ho predstaviť vo vojnových konfliktoch.
„Neprebudila sa…“ konštatuje.
„Vieme, včera jej znížili lieky, mala sa prebudiť, ale zatiaľ sa neprebudila,“ hovorím.
„Natočili sme jej EEG a to nie je dobré,“ pokračuje.
Mlčíme.
„Rátajte s tým, že sa jej neobnovia kognitívne funkcie,“ povie a zahľadí sa na nás.
Stuhneme. Čo? Čože to povedal?
„My vlastne ani nevieme, čo spôsobilo zranenie hlavy,“ vysvetľuje.
„Strela… letela okolo nej strela,“ namietnem.
„To je to, čo presne nevieme, možno spadla. Ako to v skutočnosti bolo, sa už nikdy nedozvieme,“ krčí ramenami. „EEG nie je dobré. Takže keď uvidíte, že trhla rukou, nie je to známka, že sa prebúdza, je to zrejme len prejav epilepsie. Nasadili sme lieky proti epilepsii, tým nič nepokazíme.“
Čo? Čo nám to teraz povedal? Že sa Terezka neprebudí? Že sa prebudí, ale nebude vnímať?
„Viete,“ nadýchnem sa, „keď sa Terezka mala narodiť, pôrod sa na dve hodiny zastavil. Narodila sa, až keď sa rozhodla. Keď jej mali vyrásť druhé zuby, museli ju röntgenovať, aby zistili, či jej vôbec vyrastú. Potrebovala čas. Potrebuje ho aj teraz.“
„Aj to je možné,“ prikývne lekár, „tí neurológovia čítajú EEG každý inak.“
Z návštevnej miestnosti sa vypotácame.
Sestrička nás zavedie k lôžku. Terezka má na hlave červenú čiapočku s elektródami. Na obrazovke monitora stojaceho vedľa postele sa kľukatia grafy.
Vyťahujem knižku Chlapec, krtko, líška a kôň. Terezku chytím za ruku a čítam: „Keď prídu temné mračná… choď ďalej.“ – „Keď máš pocit, že nemôžeš ovplyvniť veľké veci, sústreď sa na to najbližšie, čo máš rád.“
Dočítam knižku, stále držím Terezku za ruku, prihováram sa jej. Rozprávam jej, čo mi napadne. Ako bola bábätko a my sme na turné Kabátov, kde otec pre kapelu pracoval, zaparkovali auto v backstagei vedľa pódia. Keď kapela hrala pesničku Žízeň, spokojne zaspala v autosedačke. Pesničkou sme ju potom bavili aj doma.
Pri rozprávaní mimovoľne zanôtim „žízeň, a ja ja ja jaj“. Terezka sa strhne, EEG graf sa divoko kľukatí. Narovnám sa, pozriem sa na svojho muža, ktorý sedí z druhej strany lôžka. Znovu zaspievam rovnaký nápev. Terezka sa strhne, EEG graf lieta. S mužom sa na seba pozrieme, zasmejeme sa.
Za stolík pri nohách postele si sadá neurologička, chudá lekárka s ostro rezanými rysmi. Nepozdraví, nepredstaví sa. Pozerá sa na grafy, píše na klávesnicu počítača. Potom bez slova vstane a odíde. Keď sa pri odchode na chodbe vyzliekame z plášťov, z otvorených dverí lekárskej izby počujeme jej hlas. Lekárovi hovorí, že bude písať vedecký článok.
Pondelok 25. decembra, štvrtý deň po streľbe
Po prebudení sa cítim ako zmlátená. V spánku som sa spotila, rutinne sa umývam. V hlave mám chaos. Čo to včera povedal lekár? Rýchlo sa nadýchnem. Pri prvej meditácii sa upokojujem. Pri druhej meditácii si predstavujem, že všetko bude dobré.
„Nebudeš sa rozprávať s doktormi, nepotrebuješ to. Sústreď sa na Terezku,“ hovorí mi muž.
„Máš pravdu, nechcem hovoriť s doktormi. Nepotrebujem od nich informácie.“
„S doktormi sa odteraz budem rozprávať ja a prefiltrujem ti, čo hovorili. Ty sa sústreď na Terezku.“
Dnes má Terezka teplotu a pootvorené oči.
Chytám ju za ruku a čítam: „Niekedy,“ povedal kôň. „Niekedy čo?“ vypytoval sa chlapec. „Niekedy je statočné a úžasné jednoducho len vstať a ísť ďalej.“
Posledné slová „Pozri, ako ďaleko sme došli,“ hovorím priamo k nej. Odkladám knižku, zatváram oči.
Po návrate domov zaspávam od vyčerpania.
Utorok 26. decembra, piaty deň po streľbe
Vstala som paralyzovaná. V hlave mám rovnaký chaos ako predchádzajúce rána. Zakazujem si myslieť na to, čo bolo. Dopoludnia opäť prežívame každý po svojom. Prácu sme prerušili. Meditujem.
Terezke v nemocnici opäť čítam, ale zdá sa nepokojná. Odkladám knižku. Vstávam, rukami pomyselne hladím priestor nad jej telom. Potom si znova sadám, dočítam knižku. Terezku držím za ruku. Môj muž drží za ruku mňa a našu dcéru za nôžku, sme prepojení.
„Odpočívaš, naberáš sily, uzdravuješ sa,“ napadne mi a aj to poviem. „Odpočívaš, naberáš sily, uzdravuješ sa. Keď naberieš sily, prebudíš sa,“ pokračujem. Môj muž sa na mňa vďačne pozrie.
Od lôžka ho opäť odvolal lekár. Terezke chcú urobiť magnetickú rezonanciu. Musia si však byť istí, že jej v tele nezostal žiadny úlomok strely.
Pri lôžku nás vystriedali Terezkini spolužiaci z Panskej, filmári.
Z nemocnice ideme na stanicu. Na druhý deň mám niečo vybaviť v hájovni, kde som vyrastala. Mohla by som cestu odložiť, ale muž ma nabáda: „Nadýchneš sa, naberieš silu. Potrebuješ to.“
Do domu na samote sa dostanem až navečer. Je tu pokoj, bezpečie. Prosím deda, babičku a otca, ktorí tu žili, ale už tu nie sú, aby Terezke pomohli vrátiť sa.
Streda 27. decembra, šiesty deň po streľbe
Prebúdzam sa v hájovni. Cítim absolútny pokoj, bezpečie, istotu, že bude všetko dobré.
Vybavujem, čo treba, a vraciam sa vlakom do Prahy.
Počas cesty dostávam SMS od svojho muža: „Terezke je lepšie, urobili jej tracheostómiu – nezľakni sa. Nemá teplotu a vyzerá lepšie, porozprávam sa s doktorom.“
Vďaka Bohu.
Prichádza ďalšia SMS: „Terezka bola na magnetickej rezonancii – riziká tam sú, ale je to lepšie, ako čakali. Teraz spí a odpočíva, bola u nej rehabilitačná sestra.“
Chcem to počuť priamo od svojho muža, volám. Hovorí mi, že sa lekárom nepáčia v Terezkinom mozgu dve miesta. Jedno sa samo „opraví“ a druhé zostane otázkou.
Plačem od dojatia. Terezke je lepšie…
Od stanice idem električkou. „O chvíľu som v nemocnici,“ píšem.
Chodník od zastávky električky vedie k vinohradskej nemocnici z kopca. Počas chôdze sa pozriem na navigáciu v mobile, kadiaľ ísť. Zakopnem a padám. Nedokážem vstať. Obklopuje ma skupinka ľudí.
„Ja nič nekradnem,“ ubezpečuje ma bielovlasá starenka a skláňa sa vedľa mňa k zemi, „len vám podám mobil.“
Ktosi ma dvíha. Držím si pravú ruku, nemôžem ňou pohnúť.
„Kam idete?“ pýtajú sa.
„Do vinohradskej nemocnice, mám tam dcéru.“
„Ja robím záhradníka vo vinohradskej nemocnici,“ vystúpi zo skupinky muž v zelených montérkach, „zavediem vás tam.“
Dvíha môj batoh, držím si ruku, ideme. Za hlavnou bránou do nemocnice ma posadí do kabíny záhradníckeho auta, na korbu položí môj batoh. Dovezie ma k pavilónu, kde leží na prvom poschodí Terezka. Pomôže mi vystúpiť, posadí ma na lavičku, k nohám mi dáva batoh.
Píšem svojmu mužovi: „Spadla som, nemôžem pohnúť rukou. Príď po mňa dole.“
Na lavičke vedľa mňa sedí žena a fajčí, ruky sa jej trasú. Dáme sa do reči. Aj ona má v nemocnici postrelenú dcéru. Prehodíme pár slov, vymeníme si chápavé pohľady.
„Máte zlomené rameno, o tri dni prídete na kontrolný röntgen, či nebude potrebná operácia,“ hovorí mi v úrazovej ambulancii mladý lekár, keď si prezerá snímku z röntgenu.
„No, to nie, žiadna operácia, musím sa starať o dcéru,“ bránim sa.
Sestry mi nasadzujú ortézu. Liek proti bolesti odmietam.
Konečne idem za Terezkou. Už nie je zaintubovaná. Tracheostómiu, ktorá zabezpečuje dýchanie pomocou prístroja, má zavedenú otvorom v krku. Znovu vidím jej tvár. Vyzerá, akoby len spala. Keď sa jej prihovorím, trhne celým telom. Ešte sa neprebúdza, ale veríme, že len potrebuje čas.
Otváram knižku a čítam: „Rozhodnúť sa, ako sa k veciam postavíme. To je jedna z našich najväčších slobôd.“
Knižku držím v jednej ruke, druhú mám v ortéze. Terezku drží za ruku otec.
Po návrate domov zo mňa vyprcháva adrenalín, zlomenina začína intenzívne bolieť. Sedím obložená vankúšmi, a kým zaberie ibalgin, plačem od bolesti. Zaspávam posediačky.
Štvrtok 28. decembra 2023, siedmy deň po streľbe
Fyzioterapeutka, ktorá bola dopoludnia u Terezky, vraj zaznamenala úchop ruky, keď jej do nej vkladala medvedíka. Dnes číta z knižky môj muž, ja držím zdravou rukou tú Terezkinu.
Prišli filmári zo strednej, priateľ s mamičkou a so sestrou. Striedame sa.
Piatok 29. decembra 2023, ôsmy deň po streľbe
Terezka už nepotrebuje podporu prístroja, dýcha sama. Pľúca, ktoré boli zasiahnuté a operované, fungujú.
Posledné slová knižky, ktorú denne, aj dnes, čítame, zaznejú neobvykle silno: „Pozri, ako ďaleko sme došli.“
„Odpočívaš, liečiš sa, uzdravuješ sa. Keď naberieš sily, prebudíš sa,“ nakloním sa k Terezke.
Tie slová sa stali našou mantrou, Terezke ich budeme hovoriť tak dlho, ako bude potrebovať.
Sobota 30. decembra 2023, deviaty deň po streľbe
Zlomené rameno ma dohnalo. Som vyčerpaná, bez sily.
„Zostaň doma, oddýchni si,“ navrhuje mi muž.
Do nemocnice odchádza sám. Takmer celý deň prespím.
„Hej, dobré! Viac sa na mňa pozrela! Fakt. Má teplotu 37,5, ale ošetrovateľ ju stráži,“ píše muž z nemocnice.
Medzi priateľmi a kolegami v práci sa rozkríklo, že mám zlomené rameno. Začali nám voziť jedlo. Muž a syn sa na všetko, čo dostaneme, hladne vrhajú. Ja nejem. Zlomená ruka ma znova bolí. Ale plačem od vďačnosti, že na tej ceste nie sme sami.
Nedeľa 31. decembra 2023, desiaty deň po streľbe
Keď prídeme do nemocnice, dvere sa otvárajú, v nich stojí zdravotný brat.
„Ideme za Terezkou.“
„Práve ju vezú na CT. Príďte o dve hodiny,“ hovorí.
Vraciame sa domov.
Keď znova prídeme do nemocnice, Terezka leží na lôžku, má pootvorené oči.
„Terezka, rozumieš mi? Ak áno, žmurkni,“ hovorím jej.
Žmurkne.
K posteli prichádza starší lekár.
„Chcem s vami hovoriť,“ hovorí.
„Ale len ak máte dobré správy,“ ohradím sa.
Skúmavo sa na mňa zahľadí.
„Moja žena nehovorí s doktormi,“ povie môj muž a odchádza s lekárom inam.
Zostávam pri Terezke. Držím ju za ruku. Prihováram sa jej. Chcem len byť s ňou.
„Škoda, že si pri tom nebola,“ rozpráva mi muž potom, keď pred nemocnicou nasadneme do auta. „Doktor povedal, že podľa jeho štyridsaťročnej praxe má Terezka obrovskú šancu uzdraviť sa. Je mladá, naplno sa vám zregeneruje, povedal. Pôjdete dlhú cestu, budete ju učiť jesť, hovoriť… ale choďte si za svojím, nedajte na pesimistov. Nech vám ktokoľvek hovorí čokoľvek, nedajte sa. Ona sa vám zregeneruje.“
Nádej je zázrak.
Foto: Elena Horálková