je britský historik, publicista a profesor európskych dejín na Oxfordskej univerzite. Napísal jedenásť kníh, v ktorých sa venuje predovšetkým súčasným dejinám strednej a východnej Európy so špecializáciou na revolúcie v roku 1989 či transformáciu krajín postsovietskeho bloku. Píše pre britské noviny Guardian. S rodinou žije striedavo v Anglicku a v Kalifornii. V českom a v slovenskom preklade vyšli jeho knihy Spis – Osobný príbeh či Rok zázraků – Svědectví o revoluci roku 1989 ve Varšavě, Budapešti, Berlíně a Praze. Ukážky sú z jeho najnovšej knihy, ktorá v preklade Petra Tkačenka vyšla vo vydavateľstve Denníka N pod názvom: Domoviny – Osobné dejiny Európy. „V osemdesiatych rokoch sa Západoeurópania, zvlášť tí v mestách s veľkými prisťahovaleckými komunitami, zmierovali so skutočnosťou, že európska kaleidotapiséria zažíva významnú a dlhodobú zmenu. Začali hľadať nové spôsoby, ako tieto nové menšiny zapojiť do života v tolerantnej, modernej a mestskej európskej spoločnosti. Ikonický predstaviteľ starých šesťdesiat osmičkárov Daniel Cohn-Bendit bol v roku 1989 vymenovaný za riaditeľa nového ‘úradu pre multikultúrne záležitosti’. Sídlil vo Frankfurte, kde mala pätina obyvateľov zahraničný pôvod. Z ‘multikulturalizmu’ sa postupne stala beznádejne nejasná ideológia. Vo svojej najlepšej podobe presadzovala chvályhodnú myšlienku, že ľudia by mali vedieť niečo o náboženstve a kultúre svojich bezprostredných susedov. Vo svojej najhoršej podobe zasa v mene ‘kultúrnej rozmanitosti’ súhlasila s toleranciou mimoriadne neliberálnych praktík, ako napríklad pokračovanie útlaku žien v niektorých menšinových komunitách. Ale tak či onak tieto iniciatívy prinajmenšom uznávali fakt, že západná Európa sa stáva multikultúrnou.
V tomto smere pozorujeme zaujímavý kontrast s druhou polovicou Európy, ktorý sa nedal prehliadnuť počas utečeneckej krízy v roku 2015. V tejto rovine môžeme povedať, že dve polovice Európy počas celého ‘krátkeho dvadsiateho storočia’ v rokoch 1914 až 1989 boli ako dve míňajúce sa lode, ktoré v noci plávajú opačným smerom. 
V roku 1914 bola práve stredná a východná Európa tou oveľa multikultúrnejšou časťou kontinentu, kde sa v tamojších rozsiahlych ríšach miešali národy, kultúry a náboženstvá. 
Mesto, ktoré dnes poznáme pod slovenským názvom Bratislava, bolo pre nemecko jazyčných obyvateľov Pressburgom, pre Maďarov Pozsonyom a pre Židov všetkým uvedeným. Mám starú čiernobielu fotografiu pôvodného centra mesta, kde vedľa seba stojí katolícky kostol, evanjelická kaplnka a židovská synagóga. V dnešnej Bratislave som sa raz zoznámil so zostarnutým muzikológom Jánom, Hansom, respektíve Hansim Albrechtom, ktorý spomínal, že jeho otec Alexander pred rokom 1914 rozprával pri obede všetkými troma jazykmi. Pražský rodák a nemecko-český spisovateľ Johannes Urzidil na opis každodennej kozmopolitnosti strednej Európy vymyslel nové slovo: hinternacionálny.
Potom v priebehu krátkeho dvadsiateho storočia prišli dve vlny národnostného čírenia: od vzniku mäteže viac či menej národných štátov po roku 1918 cez výmeny obyvateľov na základe povojnových medzinárodných dohôd, Hitlerom a Stalinom nariadené genocídne etnické čistky až po vyháňanie a pogromy bezprostredne po druhej svetovej vojne. Pomôžem si prirovnaním, ktoré ako prvý použil Ernest Gellner: z obrazu Oskara Kokoschku s početnými odtieňmi a zmesami farieb sa stal obraz Pieta Mondriana s jasne vymedzenými a jednoliatymi blokmi farieb. A toto čírenie neustávalo.
Bulharsko v päťdesiatych rokoch vyhnalo z krajiny približne 140 000 Turkov a Rómov. Z Poľska po antisemitskej kampani roku 1968 odišla veľká časť už aj tak málopočetnej poľskej židovskej komunity, ktorá prežila holokaust. Podľa odhadov z roku 1989 tvorili 98 percent obyvateľov Poľska etnickí Poliaci. Niektoré veľké menšiny pretrvali, čo platí napríklad o miliónoch Maďarov v susednom Rumunsku a na Slovensku, a Československo a Juhoslávia si zachovali multinárodnú povahu.
V tomto prípade však hovoríme o autochtónnych menšinách, ktoré dané územia často obývali celé stáročia. Neboli výsledkom čerstvej migrácie. V štátoch sovietskeho bloku sa ako-tak udomácnili menšie počty prisťahovalcov z krajín ako Vietnam či Angola. (Keď som v roku 1980 študoval vo východnom Berlíne, vo vedľajšej izbe môjho bytu býval angolský vypchávač zvierat.) Čelili hojne rozšírenému rasizmu a len s ťažkosťami sa začleňovali do širšej spoločnosti.
Keď sa Európa približovala k okamihu zrútenia fyzických prekážok, ktoré ju rozdeľovali, jej dve polovice sa vyvíjali rôznymi smermi. Zatiaľ až každý desiaty obyvateľ Francúzska a Belgicka sa narodil inde, v Československu a Rumunsku bol tento pomer ani nie jedna k sto. Západ sa menil z Mondriana na Kokoschku a Východ z Kokoschku na Mondriana.
A tento proces etnického čírenia brutálne pokračoval v krajine, ktorú sme už onedlho mali poznať ako bývalú Juhosláviu.
(…) Možnosť žiť, študovať a pracovať vo vlastnom jazyku je pre ľudské šťastie taká zásadná, že sa vo všeobecnosti považuje za ľudské právo. A ako sa vraví, poézia sa stráca v preklade. Do istej miery to platí aj o politike. Václav Havel po desiatich rokoch skúseností s vysokou politikou – najprv vo funkcii československého a potom českého prezidenta – rád rozvíjal teóriu, že politika je ako divadlo. Ako povedal, v oboch prípadoch ide o koncentrovaný, zintenzívnený život.
Václav Havel mal bezpochyby pravdu. O väčšine talentovaných politikov platí, že sú zároveň herci, inšpicienti a spisovatelia. Čím by bola britská druhá svetová vojna bez jazyka Winstona Churchilla, ktorý zaslúžene získal Nobelovu cenu za literatúru? Povojnové Francúzsko je nepredstaviteľné bez rétoriky Charla de Gaulla. Západonemecká Ostpolitik by oslovila málokoho, nebyť inšpiratívnych slov Willyho Brandta (ako som zistil pri skúmaní jeho súkromných dokumentov, väčšinu z nich si poznačil zelenou fixkou). Aj Václav Havel mal slabosť pre zelenú fixku (ako vravel, zelená je farba nádeje) a jeho prejavy formovali naše predstavy o postkomunistickej Európe.
Národná politika je divadlo, čo nikde neplatí viac ako vo Washingtone. Americkú politickú telenovelu sledujú Európania s väčším záujmom než takzvanú celoeurópsku politiku v Bruseli, nehovoriac o národnej politike v ostatných európskych krajinách. Presnejšie povedané, s výnimkou populárnej hudby a futbalu patrí Amerika k hŕstke vecí, ktoré majú všetci Európania spoločné. Naopak, bruselská politika je pre Európanov asi taká vzrušujúca ako návod na používanie umývačky riadu. Jedna postava v dánskom seriáli Borgen konštatuje: ‘V Bruseli nikto nepočuje váš krik.’ Dodal by som: ‘Brusel nespieva.’
Európskej únii sa najlepšie darí vzbudzovať emócie pri pohľade na trepotajúce sa európske vlajky v spoločnosti vlajok národných štátov a pri tónoch európskej hymny, za ktorú vďa- číme Beethovenovi. Nie je však náhoda, že tá hymna nemá oficiálny text. Hoci nás zjednocujú tóny a vlajka, pokiaľ ide o slová, zostávame zanovito rozdelení.“