je britský historik a spisovateľ. Žije v Oxforde. Je profesorom európskych štúdií v Oxforde. Venuje sa najmä moderným dejinám strednej a východnej Európy. Píše komentáre pre denník The Guardian. Je autorom viacerých kníh, medzi najdôležitejšie patrí kniha Spis, v ktorej sa autor vracia do vlastnej minulosti študenta v tvídovom saku, porovnávajúc denníky so záznamami Stasi. Kniha v deväťdesiatych rokoch vyšla v slovenskom preklade Evy Šimečkovej a s predslovom Milana Šimečku vo vydateľstve Archa. Okrem toho v českom preklade vyšli Dějiny přítomnosti a Svobodný svět (Amerika, Evropa a budoucnost Západu). Jeho najnovšia kniha je Free Speech: Ten Principles for a Connected World (Sloboda prejavu – desať zásad pre spojený svet a najnovšia kniha v českom preklade nové vydanie knihy reportáží pod názvom Rok zázraků o 1989. „Už od svojho počiatku sa európsky projekt niesol v znamení na budúcnosť orientovanej teleologickej rétoriky o tom, čo nastane jedného krásneho dňa, až všetci dosiahneme akési ideálne ‘finalité européenne’. Takéto zlozvyky pomaly miznú. Prechádzal som Hannoverom a zbadal som predvolebný plagát strany Zelených, na ktorom stálo: ‘Európa nie je dokonalá – ale je to fakt dobrý začiatok.’ Zamyslite sa nad tým a uvidíte, ako divne to znie. Nehovoríme predsa: ‘Británia nie je dokonalá, ale je to dobrý začiatok.’ Takisto vám žiaden sedemdesiatnik nepovie: ‘Môj život nie je dokonalý, ale je to dobrý začiatok.’ Dnešná Európska únia je rovnako ako Francúzsko, Británia či Poľsko vyspelou politickou entitou, ktorá nepotrebuje svoju legitimitu odvodzovať od akejsi utopickej predstavy o budúcnosti. Máme tu realistický, dokonca konzervatívny argument v prospech zachovania toho, čo už bolo vybudované – čo zároveň znamená nutnosť reformy. Keby sme však dokázali ďalších tridsať rokov udržať súčasnú Európsku úniu s jej mierou slobody, prosperity, bezpečnosti a spolupráce, už to by bol nesmierny úspech. Z dlhodobej historickej perspektívy je práve toto najlepšia Európa, akú sme kedy mali. Ak viete o nejakej, ktorá by bola lepšia pre väčšinu krajín a ľudí na kontinente, dajte mi vedieť. Väčšina Európanov žije v liberálnych demokraciách odhodlaných riešiť rozpory počas celonočných rokovaní v Bruseli a nie jednostrannými akciami, nedajbože vojenskými. Tejto Európskej únii možno chýba isté čaro a emócia, no úplne ochudobnená o ne nie je. Nejedno srdce poskočí pri pohľade na európsku vlajku trepotajúcu sa vedľa tej národnej alebo pri vypočutí Beethovenovej Ódy na radosť. Pre každého, kto je občanom členského štátu Európskej únie, je to miesto, kde sa môže v piatok ráno zobudiť a rozhodnúť sa, že si kúpi lacnú letenku na druhý koniec kontinentu, stretne sa tam s niekým, koho má rád, začne tam študovať, alebo sa tam usadí a ostane tam žiť a pracovať. Po celý čas si pritom bude užívať jednotné práva európskych občanov. Toto všetko, podobne ako zdravie, človek ocení až v okamihu, keď o to môže prísť. Aj preto mali protestujúci na proeurópskom pochode v Londýne tričká s nápisom ‘Som európskym občanom’. Najzásadnejšia otázka teda znie: ‘Musíme o toto všetko prísť, aby sme to neskôr znovu našli? Musí tento projekt lepšej Európy, ktorý sa zrodil z hlbín európskeho barbarstva pred 70 rokmi a bol ponorený do krízy spôsobenej aroganciou liberálneho triumfu pred 30 rokmi, skĺznuť naspäť k barbarstvu, aby sa ľudia zmobilizovali a dostali ho späť na výslnie?’“