je uzbecký spisovateľ a prekladateľ. Narodil sa v Kirgizskej SSR a neskôr sa presťahoval do Uzbekistanu. Žije v Londýne. Píše po rusky a po uzbecky a jeho romány a poézia boli preložené do mnohých jazykov, napríklad do angličtiny, nemčiny, francúzštiny, španielčiny či turečtiny. V slovenčine mu roku 2017 v preklade Julie Sherwood vyšla novela Mŕtve jazero a na budúci rok vyjde v anglickom preklade jeho najnovší román The Devil’s Dance, ktorý napísal v uzbečtine. Hamid Ismailov prekladá diela klasikov ruskej a západnej literatúry do uzbečtiny a uzbeckú a perzskú literatúru do ruštiny. V roku 1995 bol pre svoje „neprijateľné demokratické tendencie” nútený emigrovať do Veľkej Británie a v súčasnosti pracuje v BBC World Service. V Uzbekistane sú jeho diela dodnes zakázané. V roku 2010, keď na juhu Kirgizstanu vypukli etnické nepokoje, Hamid Ismailov napísal: „Po rozpade Sovietskeho zväzu sa mesto Oš – kde vypukol súčasný etnický konflikt medzi uzbeckým a kirgizským obyvateľstvom – stalo tiež významným strediskom pašovania drog z Afganistanu a dovozu tovaru zo západu Číny. Vznikla tu úrodná pôda pre organizovaný zločin a rozsiahlu korupciu. Prevláda názor, že tento obchod ovládli Uzbeci pod patronátom poväčšine kirgizských úradov. Aprílová revolúcia, ktorá zhodila prezidenta Bakieva, tento systém rozbila. V bezvládí, ktoré nastalo, sa politické i zločinecké štruktúry snažia využiť existujúce etnické napätie pre vlastné účely. Nie je to úplné vysvetlenie chaosu, čo tam vypukol, no je to dôležitý spodný prúd, ženúci vodu na mlyn násiliu, ktorému padlo za obeť toľko nevinných občanov. To všetko je pravda: takisto pravdivá ako strašná je krvilačná brutalita, ktorá si vyžiadala stovky životov a desiatky tisícov ľudí prinútila utiecť zo svojich spálených a zničených domovov, takisto pravdivá ako to, že sa našlo zopár odvážnych Kirgizov a Uzbekov, ktorí si navzájom poskytli útočisko, a takisto pravdivá ako skutočnosť, že z takýchto tragických udalostí nikto nevychádza ako víťaz, všetci sú porazení. Áno, to všetko je pravda. V týchto dňoch sa neviem zbaviť hroznej myšlienky: že by celá naša takzvaná ,civilizácia’ bola tenučká ako košeľa či kravata, ktorú nosíme, a že by sa pod kožou skrývala beštia – či už v podobe agresívneho mladého muža alebo rozčúleného intelektuála – vnímajúca všetkých vo svojej divej zúrivosti deliaca len ako ,ich’ a ,nás‘’? Túto otázku neadresujem len spoluobčanom zo Strednej Ázie, ale aj futbalovým fanúšikom a všetkým tým, čo vedú vojnu v mene teroru, i tým, čo sa im odplácajú rovnakou mincou.”
Foto: Pako Mara