je sociálny antropológ, pôsobí na Univerzite Komenského v Bratislave, kde žije. Venuje sa politickej a ekonomickej antropológii, skúma sociálne hnutia a transformácie, nacionalizmus a populizmus. Okrem aktuálnej publikácie Postsedliaci. Slovenský ľudový protest je autorom kníh The Cultural Economy of Protest in Postsocialist European Union. Village Fascists and their Rivals, Slovenská ideológia a kríza, eseje z antropológie politiky a Nation and Religion: The Politics of Commemoration in South-East Poland.  „Stará ľudová pravda, že na Slovensku bude len vtedy dobre, keď je predtým dobre zle, sa potvrdzuje od nástupu štvrtej vlády Roberta Fica pomaly každým dňom. Aktuálne zažívame chaotické zavádzanie konsolidačného balíčka, ktorý by sme isto lepšie zvládli, ak by pri tom existoval nejaký systém či vízia, kam ním smerujeme.

Aktuálna prevádzka štátu v rukách cynikov, šarlatánov a hlupákov však nemárni čas taľafatkami v podobe nejakých vízií. Rovno pľundruje špajzu a komplikuje budúcnosť mladým. Narúšanie právneho štátu, mizogýnia a homofóbia napriek zvolenému ,prezidentovi mieru‘ i ovládnutie verejnoprávnych médií privádzajú rozhľadenejších rodákov do rezignácie.

Jediné pozitívum na celej veci môže byť to, ktoré v novej internetovej televízii DVTV pripomenula pani Magda Vášáryová. Môžeme byť babrákom pri moci vlastne vďační. Rozbíjajú totiž zle založenú mečiarovskú republiku. Vďaka ich babráctvu môžeme Slovensko založiť znovu a dobre!

V tomto duchu sa, mimochodom, už v mečiarizme vyjadrovali viaceré múdre hlavy. Asi najvytrvalejší apel býval v závere článkov Milana Šútovca, predsedu Snemovne národov Federálneho zhromaždenia: ,Slovensko treba založiť odznova!’

Na obdobie po ,Ficovi‘ vyvstávajú oproti situácii mečiarovskej republiky dve zásadné otázky, vyplývajúce z domáceho i medzinárodného kontextu. Prvá sa týka liberálneho strachu u nás doma, druhú možno spojiť so strachom Západu z vlastnej sily a významu.

Liberalizmus je dnes hlavným terčom radikálov. Slovenská vláda krajnej pravice ho ústami premiéra na Devíne aj ako nepriateľa pomenovala. Národní populisti okolo Ficovho družstva a pridruženej fašizoidnej výroby dnes reprezentujú reakcionársku avantgardu, kým progresívci, aktuálne hlavná odnož liberálneho prúdu, obraňujú status quo. Nikto nevie, kde sa medzi týmito silami nachádza možná kresťanská demokracia.

Liberálny triumfalizmus s povestným ,koncom dejín‘, teda predstavou o nevyhnutnom pokroku k slobode a prosperite v multikultúrnej globálnej ekuméne, vystriedal strach z možného kolapsu samotného liberálneho poriadku. Dodatočnou a nezamýšľanou stránkou tohto strachu je hľadanie nástrojov, ako potlačiť fašizmus našich čias.

Bol to pritom ,náš systém‘ – ako nedodané spoločenské blaho, reprodukcia privilégií a nerovností v kontraste s ideálmi slobody, prosperity a demokracie pre všetkých –, ktorý umožnil rast krajnej pravice vrátane Fica a spol. u nás. Je iróniou tohto vývoja, že Ficove vlády (podobne ako napríklad Orbánove) sú do istej miery vyvrcholením toho neoliberalizmu, ktorý verbálne odmietajú. Práve tento ich populistický neoliberalizmus prináša nadvládu osobného trhového egoizmu a oligarchizáciu spoločnosti na úkor verejných služieb a zodpovednosti za komunitu.

Nominálne sociálnodemokratický minister práce za stranu Hlas Erik Tomáš, novinár z komerčnej televízie, ktorý sa o ozajstnej sociálnej demokracii nemal kde dopočuť, napríklad ohlasuje sprísnenie zákona, že o časť dávky v hmotnej núdzi príde ten, kto odmietne prácu.

Jav migrácie, pre liberálov pozitívny od koreňa (veď prestávame stíhať so zamestnanosťou a miešanie kultúr je pekné), je pre ostatných hlavne o strachu zo straty práce a bezpečnosti. Ako veľmi nové formy kontroly a moci, online či na štátnych hraniciach, ktoré dnes pomáhajú populistom mobilizovať strach, poslúžia liberálom, ak raz, dúfame, budú vládnuť?

Kontrolná otázka: súčasná slovenská vláda s profilom krajnej pravice už pravdepodobne disponuje softvérom, ktorý umožňuje prelomenie akéhokoľvek telefónu. Niet dôvodu veriť, že nevyužije všetky dostupné metódy a prostriedky na špehovanie oponentov i občanov. Znefunkčnia tento systém kaviarenskí, keď sa prípadne dostanú k moci? A ak áno, bude to po skúsenostiach s vládou reakcie a vo svete hybridných hrozieb ozaj dobrý nápad?

Suverénne atraktívny liberálny poriadok sa teda na jednej strane prezliekol do strachu z možného konca demokracie, ktorej zavedenie u nás máme v živej pamäti. Na druhej strane je o nutnosti zakročiť proti rastúcej fašizácii radikalizujúcich sa populistov i nimi mobilizovaných nahnevaných más. Niekde v kútiku cítime, že nebude stačiť odmietnuť Ficovu krajnú pravicu v kontexte existujúcich pravidiel. Znamená to priznať možné autoritárske tendencie vlastnému liberálnemu projektu?

Dnes nemáme luxus živej pamäti totality a v populácii strácame autoritu (väčšinou) pokrokovej inteligencie, ktoré boli základom budovania národného demokratického štátu. Bolo to tak od počiatkov národných hnutí a ešte aj po komunizme. Aj preto na sieťach môj priateľ z mladých čias, nešťastne padlý na poli hybridnej vojny, takto voľne píše o generáciu mladšiemu progresívnemu diskutérovi: ,Na Západe som s prestávkami žil niekoľko rokov… To bolo u nás obdobie Mečiara, Černáka, raného kapitalizmu, privatizácií… Počiatok ničenia Slovenska. Západ a Slovensko boli ako dve rôzne planéty. Mne o Západe nemusíte rozprávať, aké to tam je dobré alebo zlé. V tých časoch bol svet úplne iný, ako je teraz. A máte pravdu. Progresivizmus a jeho zapálených stúpencov pokladám za najväčšie zlo súčasnosti. Je to niečo ako kultúrna revolúcia v Číne alebo revolúcia Červených Kmérov v Kambodži, alebo nástup fašizmu v Európe v tridsiatych rokoch, alebo Stalinov teror. Chce to čas, aby sa s tým ľudstvo vysporiadalo.‘

Radikalizácia populistickej základne úspešne napreduje. Vojna na Ukrajine síce vyzerá oveľa lepšie ako na začiatku roku 2022, avšak zatiaľ sa nekončí. A Brusel sa, pochopiteľne, ,zdráha‘ vyslať guvernéra do karpatskej provincie, ktorá si ani tridsať rokov od vydobytia štátu spod údajného tisícročného útlaku nevie zodpovedne vládnuť.

Pritom sa západné mocnosti boja aj dôležitejších úloh, ako upratať cynikov, šarlatánov a hlupákov nejakej postkomunistickej Európy. Napríklad povoliť Ukrajincom používať zbrane na zásahy vojenských objektov na ruskom území, keďže Rusi denne ničia bombami ukrajinské civilné ciele. Koľko tisíc Ukrajincov by ešte mohlo vďaka tomu žiť?

Ficovi voliči si aspoň myslia, že prepustení trestanci a moslimskí Čečeni, prezlečení do mundúrov ruskej armády, nebudú z lásky k Slovákom kradnúť ich ženy a deti. Prvých ich, zbabelých, pošlú naboso čistiť mínové polia. V prípade Európy však ide o akýsi divný strach z vlastnej sily. Čo by bolo, keby vyspelé západné zbrane naozaj zaúčinkovali? Ako by to zasiahlo ruskú spoločnosť?

Mnohí ruskí, na západe emigrovaní opozičníci či proukrajinskí obyvatelia východnej Európy pritom zažívajú zvláštnu radosť z pálenia ohníkov v ropných rafinériách a v skladoch zbraní na ruskom území, ktoré plápolajú vďaka šikovným útokom ukrajinských dronov. Toto ničenie má zvláštnu auru, lebo zároveň – hlavne vďaka hybridnej vojne, ktorú Kremeľ proti nám vedie – vytvára strach z červených čiar v podobe eskalácie konfliktu a nechuť k možným civilným obetiam. A strach z toho, že po Putinovi príde nebodaj čosi ešte horšie.

Trochu podobne vyzerá postoj verejnej mienky pri vojenských akciách Izraela. Zabíjanie civilistov je zlé, ale skorumpovaná palestínska samospráva, v ktorej sa rodí terorizmus, je platená najmä západnými peniazmi. Kompenzujeme si tým zlé svedomie. A v tichosti sa aj mnohí šampanskí pacifisti utešujú, že Izrael eliminuje teroristov podporovaných hlavne iránskym fašizmom, keďže nemožno vylúčiť, že neskôr to budú musieť robiť aj ich vlády.

Rozdielna nástojčivosť týkajúca sa bezpečnosti u nás a na Západe je pre budúcnosť zásadná. Pripomína to tie medzivojnové pokusy vodcov stredoeurópskych národov, ktoré smerovali k upevneniu vzájomnej spolupráce chrániacej pred nebezpečenstvom zo strany vtedajšej Moskvy a Berlína. Veľa toho vtedy nestihli. Dnes používame morálny príbeh a politickú imagináciu z tohto obdobia. Pripomíname dôsledky vlády totalitných režimov na zvýraznenie dnešného bdenia nad demokraciou.

Regionálna spolupráca i vzťah k Západu, respektíve k tomu, ako si jeho rolu doma aj my slniečkari predstavujeme, budú po Ficovi opäť kľúčové. Konsenzus s väčšou časťou rodákov o tomto morálnom príbehu, narušenom ficovládou v spolupráci s cudzou mocnosťou a šarlatánmi, bude v tomto nevyhnutný.

Nikdy sme nemali efektívnu, populárnu systémovú ľavicu, ktorá v kontexte modernej histórie Západu pomáhala upokojiť hnev ľudu. Ľavicu u nás suplovala inteligencia, dnes pre mnohých zase raz nepriateľ ľudu. Aj na to sa treba pripraviť. Že na ľud útočí strach, ktorý nie je len produktom propagandy.

Pomohlo by, ak by mal Západ ,väčšie gule‘. Aj naši užitoční idioti by spľasli. Namiesto toho musíme čakať, že doma bude najprv dobre zle. V tomto očakávaní sme už hádam, našťastie, dosiahli holú „,vojstojnosť‘ a Fico nám v tom výdatne pomáha. Keďže na počiatku sme si republiku nanajvýš iba rozkradli, dnes máme na viac. Po Ficovi založíme Slovensko odznova! Ešte tak naučiť viacerých dívať sa, že za nás zomierajú hlavne Ukrajinci a aj na Blízkom východe ide o našu bezpečnosť. Vtedy bude lepšie.“
Text vyšiel v Denníku N
Foto: Tomáš Benedikovič, Denník N