Juraj Buzalka

    je sociálny antropológ, pôsobí na Univerzite Komenského v Bratislave, kde žije. Venuje sa politickej a ekonomickej antropológii, skúma sociálne hnutia a transformácie, nacionalizmus a populizmus. Okrem aktuálnej publikácie Postsedliaci. Slovenský ľudový protest je autorom kníh The Cultural Economy of Protest in Postsocialist European Union. Village Fascists and their Rivals, Slovenská ideológia a kríza, eseje z antropológie politiky a Nation and Religion: The Politics of Commemoration in South-East Poland.  „Najväčším hoaxom leta bol medveď. Majú z neho strach ľudia, ktorí žijú na vidieku, ale nechodia do lesa. Raz za týždeň idú na obecný úrad a potom doma nadávajú pri televízore a osprostievajú z ruskej propagandy na sieťach. Žijú atomizovane, nechodia medzi ľudí, krčmy sú zavreté, do kostola sa im už nechce. Ale doma hromžia, že medvede im škodia, hoci majú trojmetrový plot. Zemiaky sa im sadiť nechce, idú si nakúpiť do Lidla. Je tu teda aj opačný trend. Máme tu ruralizáciu miest a atomizovaný život na vidieku, ktorý preň nikdy nebol charakteristický. Medvede ochraňujú hlavne panelákoví ekológovia. Sú to dva trendy, ktoré možno hovoria o tom, že tie svety nie sú také rozličné. Nie nadarmo hovoríme, že Bratislava je najväčšia slovenská dedina. Všetci sme naplaveniny tohto mesta. Najväčšia časť dnešnej strednej generácie sú potomkovia vidieckych rodičov, ktorí prišli v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch do panelákov. Chodili tu do školy, vzdelali sa a zostali tu pracovať. Sú to tiež postsedliaci, hoci vám budú tvrdiť opak. A čo sa týka spájania svetov, treba sa pozrieť na volebnú mapu. Svet, do ktorého smerujeme, bude o adaptácii. Adaptácia na zmenu klímy bude kľúčová, no v tom sa ľudia zatiaľ nechcú prispôsobiť. Vidiečania nie sú naučení ekologicky uvažovať. A prečo by mali? Nemali tie služby, čo my v mestách, tak prečo by sa mali obmedzovať? Nastavme však model rozvoja tak, aby z neho mohli profitovať. Nielen ekonomicky, ale z hľadiska ich potrieb a hodnôt. Vnímajme parametre tejto spoločnosti a spôsoby života tých ľudí. Úspešným pokrokárom v našich zemepisných šírkach vždy išlo o to, aby z parametrov existujúcej spoločnosti vydolovali progresívny výsledok. A v tomto je príležitosť tejto krajiny, že mnohé veci ešte vieme robiť inak. Ja som to zjednodušene, možno naivne spojil so zelenou transformáciou. Myslím si, že to, ako tu veríme na pôdu, akým spôsobom žijeme v komunitách, nemusí mať len podobu požiarnych spolkov, ružencových krúžkov a debát záhradkárov. Napríklad tá naša samozásobiteľská obsesia, výroba rôznych fermentovaných ovocných nápojov a celý proces pretrvávajúceho spojenia s prírodou by mohol byť výhodou aj z hľadiska uveriteľného a populárneho politického programu. Potrebujeme ľudí na vidieku presvedčiť, že rozvoj sa bude diať v parametroch spoločnosti, ktorú poznajú. Oni majú totiž strach zo zmeny, ktorá im doteraz bola zle prezentovaná alebo ju vnímali ako cudziu.“
    Foto: Tomáš Benedikovič, Denník N