je teológ a spisovateľ. Žije v Bratislave. Študoval protestantskú teológiu v Štrasburgu a na École pratique des hautes études v Paríži. Spolu s Marošom Hečkom napísal bestseller Kandidát, ktorý sa stal predlohou k rovnomennému filmu. Vo verejnoprávnej televízii moderoval každý týždeň reláciu Večera s Havranom a stále vysiela nepravidelnú reláciu Európska kaviareň. Pred siedmimi rokmi vydal zbierku kritických textov Besnota, potom mu vyšli mu romány Analfabet (bol zaň nominovaný na Cenu Anasoft Litera) a Otec bol v strane, eseje Obesíme ťa a vlani kniha Apokalypsy. „Niekedy počas covidu sa v slovenskej spoločnosti ustálila dovtedy opatrná predstava o tom, že každý môže hovoriť čokoľvek, pretože všetko je sloboda slova a všetko je názor a za názory sa netrestá.
Islamskí teroristi potrestali redakciu satirického týždenníka Charlie Hebdo masovou vraždou priamo v redakcii a ajatolláh Chomejní potrestal spisovateľa Salmana Rushdieho atentátom, ktorý bol priamym dôsledkom fatwy iránskeho režimu proti jeho tvorbe.
Nemusíme zachádzať až do oblasti náboženskej urážlivosti, aby sme si všimli, že názor sa stal istým perverzným spôsobom nedotknuteľným a v mnohých diskusiách nahradil fakty. Predtým si však pripomeňme, ako sloboda názoru vznikla a čo je jej cieľom.
Okrem toho, že je inšpirovaná pocitom tvorivej slobody, má v politickom zmysle za úlohu chrániť nositeľov kritiky pred prenasledovaním, perzekúciami a v horšom prípade, ako v Rusku či v iránskom režime, pred väzením alebo smrťou.
Nijako však neukladá povinnosť ani právo rešpektovať názory, ktoré sú napríklad v rozpore s ochranou cti, poznania a všeobecne s pocitom, že ste dostali výchovu, viete sa pozdraviť a poďakovať, a keď vidíte v plnom autobuse jediné prázdne miesto, tak sa najskôr pozriete, či sa neblíži unavená pani s nákupom.
Premena hocičoho na názor a hocijakého názoru na politický názor nás dostala do situácie, keď je možné hovoriť doslova všetko, hovoriť to opakovane a dokonca na tom, že ide predsa o váš názor, trvať.
Nemusíme sa teraz pozastavovať pri otázke, kto vychovával akéhosi Rudolfa Huliaka a či ho doma naučili aspoň základnej všeobecnej úcte, pretože odpoveď poznáme.
Slová, ktoré on a jeho gang bežne používajú na označovanie politických protivníčok, jasne hovoria, že už nie sme vo svete politického, kalkulovaného jazyka, ale klasického primitivizmu a nevychovanosti, ktoré sa však stali legitímnymi práve preto, že je z nich ,názor‘.
A toto je niečo, čo by nezišlo na um nikomu, kto doma počúval, že za obed sa má poďakovať, že sa ďakuje celou vetou, že ospravedlnenie sa neoznamuje, ale sa oň prosí rovnako, ako sa prosí o odpustenie v modlitbe, že ľudia si dávajú prednosť a snažia sa byť k sebe galantní, pretože život medzi vychovanými ľuďmi je krajší a pokojnejší a pretože sa to patrí.
Keďže sme však v situácii, keď nacisti kričia, že byť nacistom je ich slobodný názor, a majú právo hovoriť, že vyhladzovacie tábory neexistovali, v krajine, kde si spevák z dedinskej kapely myslí, že práve on, lebo má názor, bude diskutovať s epidemiológom o vakcínach a kde šarlatán s čarodejníckymi názormi a fóbiami riadi akýsi splnomocnenecký úrad a chce navrhovať zákaz vakcín, aby sme s rodičmi chodili na ilegálne očkovanie za hranice skanzenu primitivizmu, musíme sa pripraviť na to, že nič z toho, čo ste sa v škole a doma naučili, už neplatí. Pretože všetko je už názor!
Prefackať niekoho je názor, prihovoriť sa poslankyni celoštátneho parlamentu jazykom hôrneho primitíva je názor, vykrikovať, že chcete niekoho topiť, je názor, že ho chcete dať spáliť, je názor, že na Ukrajine bojujú Chazari, teda židia, za židovskú sprisahaneckú enklávu, je názor.
Názor je, že sa nebudeme liečiť podľa toho, čo hovoria lekári, ale tak, ako vravia internetové bylinkárky.
Takáto krajina bude síce zábavná, ale to je asi tak všetko. Nedotknuteľnosť politického jazyka, zredukovaného na posvätný a nedotknuteľný názor, nás uzatvorila do pasce, z ktorej sa dostáva veľmi ťažko.
Tento druh premýšľania o tom, čo všetko môže povedať nejaký Huliak alebo nejaký šarlatán o liečbe, vracia Slovensko niekam, kde ani nikdy nebolo. Od čias renesancie aj v našom prostredí poverčivosti, primitivizmu a hlúposti najlepší ľudia, často aj z cirkevného prostredia, kládli odpor, pretože chápali, že takýto vývoj intelektuálne oslabí krajinu natoľko, že zahynie v dôsledku vlastnej verejnej hlúposti.
Posvätný politický jazyk sa stal najvzácnejším druhom jazyka. Zatiaľ čo pokračujeme v ničení peknej slovenskej krajiny, všetku možnú ochranu venujeme neonacistovi čakajúcemu na vydanie, jeho ochranný štatút v piatom ochrannom propagandistickom pásme už porazil jednorožca a podobne nedotknuteľní sú ďalší borci vo fialových sakách, ktorí potrebujú v televíznom štúdiu skôr peň ako stoličku.
Mohli by sme ešte oceniť, že sa k tomu štýlu konečne vyjadrila aspoň jedna cirkev, no, žiaľ, neskoro. Z politického názoru jednej časti politikov sa stal posvätný totem, na ktorý si netrúfa vôbec nikto.
Vďaka tejto premene hulvátstva a hlúposti na názor nielenže porážame sami seba a predstavu, že by raz Slovensko, keď tieto bandy zmiznú, mohlo byť malou, úspešnou a prosperujúcou krajinou, ktorej bohatstvo a šťastie stojí na znalostnej ekonomike s najvyššou pridanou hodnotou, ale zároveň sa vzďaľujeme od civilizačného ideálu, ktorého nositeľom bola aj evanjelická inteligencia štúrovcov, bojujúca o pár škôl, ktorých absolventi dokázali ako prví modernizovať krajinu.
Neochota, vypočítavosť a malosť, v dôsledku ktorej si dnes o všetkom povieme, že sú to len sprostosti a politické reči, prinesie v konečnom dôsledku deštrukciu presného a vecného jazyka, bez ktorého nemôže existovať žiadna vyspelá krajina.
Štáty, kde verejný a politický život určujú názory, poznáme aj zo súčasnosti. Bludné názory ruského imperializmu viedli odhadom k miliónu mŕtvych Ukrajincov a Rusov, názorové šarlatánstvo v Ugande k masovým pogromom žien obvinených z čarodejníctva a názor o suverénnej sebestačnosti severokórejského režimu k opakovaným hladomorom.
Jazyk je ešte stále jediným nástrojom, ktorý dokáže pomenovať a vytvárať skutočnosť.
Ak politici rezignujú na presnosť a namiesto toho sa začnú topiť v blate vlastných názorov, idúcich proti vedeckým poznatkom, domácej výchove a učivu pre prvý stupeň základných škôl, Slovensko sa dostane mimo zrozumiteľného civilizačného rámca a na naše bľabotanie pod stožiarmi sa budú chodiť pozerať už len dokumentaristi z National Geographic, aby zaznamenali príbeh o krajine, ktorá spáchala jazykovú samovraždu.“
Foto: Peter Župník / Stredoeurópske fórum