Michal Havran

    je teológ a spisovateľ. Žije v Bratislave. Študoval protestantskú teológiu v Štrasburgu a na École pratique des hautes études v Paríži. Spolu s Marošom Hečkom napísal bestseller Kandidát, ktorý sa stal predlohou k rovnomennému filmu. Vo verejnoprávnej televízii moderuje každý týždeň reláciu Večera s Havranom a nepravidelnú reláciu Európska kaviareň. Pred siedmimi rokmi vydal zbierku kritických textov Besnota, potom mu vyšli mu romány Analfabet (bol zaň nominovaný na Cenu Anasoft Litera) a Otec bol v strane, eseje Obesíme ťa a vlani kniha Apokalypsy. „Sledujeme veštecké televízie, keď máme chuť na kultúru, zapneme si seriál s tristo hodinami reklamy, cez pauzy si objednáme pamätné mince Štefánika a pobyt v pivnom kúpeli. Zatancujeme si na jarmoku a na svätojánskej púti, na Huberta a na Luciu sa trochu postrašíme, ale vždy si zaspievame, pomodlíme sa pri sochách, aj keď náš farár pritom krúti hlavou. Utopíme Morenu a zahráme si hry, kamenné tváre na poľovníckej chate, a keď už nemáme čo, rozprávame si vtipy o židoch a buzerantoch. Lebo to je podstata veselého života, zo všetkého sa schuti zasmiať. Dedo hovoril, že keď strieľali ľudí v Kremničke, veľmi sa smiali nad ich výrazmi tváre. Ale takí už raz sme, s ľahkosťou urobíme čokoľvek, vždy si pritom zaspievame… A potom sa postaví učiteľ a povie, že meruôsme roky, a nikto nevie, čo to znamená, ale to je také zaklínadlo, znie to vážne, takmer ako v kostole. A vtedy hneď všetci stojíme, lebo sa nám zdá, že k tomu to akosi patrí, k takému vážnemu slovu. A pozeráme tie krimisprávy a dobre vidíme, kam nás zaviedla kultúra miešania. Dobre vidíme, čo sa deje vo svete, aj keď vieme, že nás klamú, lebo v skutočnosti je to ešte horšie, len to už nemôžu ukázať, pretože médiá kontrolujú židia a so židmi bolo u nás vždy ťažko. No, ale nejako sme sa ich, s božou pomocou, zbavili. Ale tesne, lebo dnes by sme už nemali ani naše pesničky, ani črievičky, ani píšťalky, a na čom by som hrával na prvej májovej lúke ovečkám, keby ma o píšťalku pripravila miešanecká kultúra. Preto aj vďaka starostovi nemáme v rozhlase žiadnu čiernu hudbu, cigáňov nepočítam. Tí naši sú naši. Ale hentí necítia nebezpečenstvo, nevážia si prvých národných Slovákov Cyrila a Metoda. Oni boli od nás, tuto kúsok, pod horou vyrastali. A malý Gorazd sa k nim chodil učiť, ale vážne veci, o meruôsmom roku a tak, viac si už nepamätám. Minule sme o tom hovorili k krčme, lenže prišiel záver vysielania a museli sme sa postaviť a spievať štvorslohovú hymnu, a potom už nebol čas. A takto vám poviem, viem dobre, čo tým myslíte, tou kultúrou. Vidíme, ako sa vám žije za naše, ako si z nás robíte srandu, ale dlho nebudete.“
    Foto: Peter Župník / Stredoeurópske fórum