Niccolò Milanese

    je britský kultúrny aktivista, zakladateľ a predseda Európskych alternatív a volený člen správnej rady Siete kultúrny novátorov a kampane Európa+ za demokratizáciu EÚ. Spolupracoval s Britskou radou, Goethe-Inštitútom a Otvorenou Univerzitou, bol redaktorom literárnych časopisov, publicistom a vedeckým pracovníkom. Študoval v Cambridgi a v Paríži, kde dnes žije. “Po vyhlásení výsledkov referenda ostala oveľa väčšia skupina ľudí, ktorí sa cítia pripravení o hlas: tí z nás, čo hlasovali za zotrvanie Británie v EÚ, čo sa pokladáme za takých istých Európanov ako tí ostatní. (…) Údel týchto Britov zbavených hlasu poukázal na situáciu, ktorá sa šíri po celej Európe – nie je tu nikto, kto by vystupoval v mene Európanov. V ostatných krajinách EÚ sú ľudia možno menej protieurópsky naladení ako v Británii (hoci podľa prieskumov verejnej mienky v niekoľkých ďalších európskych krajinách od Francúzska cez Dánsko po Maďarsko čoraz viac ľudí volá po referende o členstve v EÚ), no žiadna významná politická strana nereprezentuje európskych občanov ako skupinu. V tejto situácii obľúbenosť EÚ neustále klesá, často neoprávnene. Samozrejme, že existujú vážne dôvody pre kritiku EU (…) Týkajú sa však aktuálnych politických otázok a nestačia na spochybňovanie samotnej existencie najúspešnejšieho mierového projektu, aký svet kedy zažil. Nedostatok skutočnej európskej demokracie ohrozuje existenciu Európy ako takej. Európska komisia je čoraz apolitickejšia, dokáže síc iniciovať súdne procesy, no nie je schopná intervenovať vo verejnej diskusii a zasadzovať sa za Európu a jej občanov. Túto úlohu by, prirodzene, mal hrať Európsky parlament, ten však ochromujú umelé politické strany, ktoré nie sú skutočne európske, sú to len zoskupenia národných strán, čo sa viac či menej držia pokope. Parlament je celou svojou koncepciou vzdialený ľuďom, ktorý má reprezentovať. Za Európu by sa nemala zasadzovať jedna politická strana či jeden líder; malo by ich byť veľa. Mali by existovať pravé i ľavé strany, či možno strany na nejakom inom spektre, pomocou ktorých by sme mohli merať rozdiely v prístupe k európskej politike. No musia to byť skutočne celoeurópske politické strany, rádovo rovnako početné ako európski občania, ktorých reprezentujú. Nedostatok takýchto zástancov Európy pripravil mnohých z nás o politický hlas. Je na nás – na tých, čo sme nateraz bez hlasu – aby sme ich vytvorili, veď vieme, že je nás po celej Európe množstvo. Ak hlasom vytvoríme priestor pre naše hlasy, prelomíme mlčanie.”