je ukrajinská spisovateľka, poetka, esejistka. Žije v Kijive, kde na univerzite vyučuje tvorivé písanie. Ako dcéra rodičov, prenasledovaných komunistickým režimom, mohla začať publikovať až po počas perestrojky. Vyštudovala filozofiu a estetiku v Kijive, dnes spolupracuje s Filozofickým ústavom Akadémie vied Ukrajiny a je viceprezidentkou ukrajinského PEN-klubu. V roku 1994 získala štipendium Fulbrightovej nadácie a dlhší čas žila v Spojených štátoch a v Anglicku. Svoje vtedajšie skúsenosti čiastočne využila v románe Polní výzkum ukrajinského sexu (po česky roku 2001), ktorý sa stal bestsellerom a bol označený za najvplyvnejšiu ukrajinskú knihu za 15 rokov nezávislosti. Je autorkou 17 prozaických a básnických diel, okrem iného zbierky krátkych próz Sestro, sestro a Muzeum opuštěných tajemství (obe vyšli v českom preklade). V prejave, ktorý predniesla na jar tohto roku v v pléne Európskeho parlamentu a ktorý publikoval denník SME v slovenskom preklade, okrem iného zaznelo: „Väčšinu svojej literárnej kariéry som hovorila za ženy a v mene žien. V písaní som sa zamerala na vyjadrenie skúseností žien vystavených násiliu, živých aj mŕtvych, ktorých pocity, nápady alebo úspechy boli ignorované, znehodnotené alebo jednoducho zabudnuté. Hovorila som za práva žien, aby netrpeli diskrimináciou a rodovou nerovnosťou, za ich právo žiť v súlade s ich vlastnými želaniami a preferenciami. Toto je však prvýkrát, čo sa musím postaviť za právo ženy na život. Ukrajinci sú silný národ. Zdá sa, že to mnohých na Západe prekvapilo. Keby to tak nebolo, neprežili by sme Stalinovu genocídu, strašný hladomor v roku 1933, ktorý väčšina tu zastúpených krajín ešte stále neberie na vedomie. A tiež sme národ silných žien. Spolu so zvyškom sveta musím so slzami v očiach obdivovať svoje krajanky, ktoré teraz bojujú po boku našich mužov. Pripojili sa k armáde a jednotkám civilnej územnej obrany. Riadia distribúciu zásob v našich obliehaných mestách, z ktorých niektoré, ako napríklad Mariupoľ, boli na pokraji humanitárnej katastrofy. Rodia v bombových krytoch pod online dohľadom lekárov. Ukrajinskí lekári medzitým vytvorili na facebooku stránky, ktoré ponúkajú návod, ako môžu ženy po 37. týždni tehotenstva bezpečne donosiť deti v protileteckých krytoch. Obraz, ktorý mi pripadá takmer biblický, ako sa tisíce Márií ukrýva so svojimi novorodencami, vyhýbajúc sa Herodovi v pivniciach, na staniciach metra a iných maštaliach. Áno, sme silní a vďační za vašu podporu a obdiv. Problém je v tom, že Putinove bomby nezastaví sila nášho ducha. A deti narodené v protibombových krytoch zomierajú na sepsu spôsobenú prachom, ktorý na ne počas útokov pršal, Máriina maštaľ bola oveľa hygienickejšia. Od 24. februára, keď Rusko spustilo inváziu koncipovanú ako blesková vojna, ktorú však zmarilo vášnivé odhodlanie našej armády a mobilizovaných civilistov, sa znovu potvrdilo jedno z neotrasiteľných pravidiel histórie: v každej ‘horúcej’ vojne sú ženy najzraniteľnejšie ciele. Už len preto, že sú to ženy, ktoré zostávajú, aby sa starali o tých, ktorí to potrebujú, o deti a starých ľudí. A je to presne tento živý štít, ktorý Vladimir Putin teraz používa na zlomenie hrdinského odporu Ukrajiny. Keď nedokázal dobyť Kijiv, začal ostreľovať obytné štvrte vrátane základných škôl, škôlok a nemocníc. Každá chvíľa váhania západných politikov a rozhodujúcich činiteľov NATO o tom, či poskytnúť Ukrajine protilietadlové zbrane, nehovoriac o bezletovej zóne, každá prestávka na kávu počas vašich diskusií o tom, ako zasahovať bez toho, aby ste vyprovokovali Putina k ďalšiemu postupu, stojí niečí život. A s najväčšou pravdepodobnosťou ide o civilistu–ženu alebo dieťa. Putin to napokon celkom otvorene povedal už 17. apríla 2014, v prvom dejstve súčasnej tragédie, ktorú nazval špeciálna vojenská operácia ‘Ruská jar’, ktorá potom vyústila do anexie Krymu a do vytvorenia dvoch ruských vojenských zón v Donbase, ale pôvodne mala dosiahnuť oveľa viac. V ten deň pred ôsmimi rokmi otvorene oznámil, že ruské jednotky v Donbase budú stáť proti ukrajinskej armáde, za ukrajinskými ženami a deťmi. Citujem doslovne, nie pred nimi, ale za nimi, nastavujúc tak ukrajinskej armáde živý štít. Typická teroristická taktika. Vtedy si bol taký istý svojou nadradenosťou, taký istý, že sa ho nikto neodváži zastaviť, že sa ani neobťažoval klamať, tak pohŕdal svojím publikom. Nie je zvláštne, že nikto, možno okrem Ukrajiny, nebral jeho slová vážne? USA aj EÚ v skutočnosti Ukrajine pomáhali málo. Aj toto je výsledok. V máji 2014, keď už ruskí vojaci v Donbase začali rozrezávať ľuďom brucho a strieľať na tínedžerov za to, že nesú žlté a modré vlajky, som hovorila v Berlíne na Európskom fóre spisovateľov. A keď som v prejave prirovnala Putina k Hitlerovi a Stalinovi, moderátor bol taký šokovaný, že mi vypli mikrofón a v zázname bolo toto porovnanie cenzurované. Prešlo osem rokov. Toľko ľudských životov mohlo byť zachránených, keby sa len EÚ a USA pred ôsmimi rokmi prebudili a zahliadli, že tento Hitler je pripravený pokračovať tam, kde ten predchádzajúci skončil. Ak by bol vtedy, hneď po anexii Krymu, na Rusko uvalený súčasný balík sankcií, keby bolo a zlo nazvané pravým menom a keby sa mu Európa postavila na odpor, namiesto ignorácie a zmierovania, neboli by sme tam, kde sme teraz. Viem, že moje ‘keby’ znejú podobne ako litánie spisovateľov a intelektuálov po konci druhej svetovej vojny. Pre mňa je to však aj znak, že my – a tým ‘my’ myslím celú západnú civilizáciu, ku ktorej patrí aj Ukrajina so svojou tisícročnou históriou – sme sa z histórie príliš nepoučili. Putin zámerne napodobňuje Hitlera. Dokonca používa samotný Hitlerov jazyk, odvolávajúc sa na ‘konečné riešenie ukrajinskej otázky’ a slabo maskuje citáty z Hitlerovho prejavu v Reichstagu 1. septembra 1939: ‘Nebudem bojovať proti ženám a deťom. Prikázal som svojmu letectvu, aby sa obmedzilo na útoky na vojenské ciele.’ To je z roku 1939, nie z roku 2022. Áno, je to vyhlásenie vojny. Vladimir Putin to urobil vo svojom ošemetnom, zvrátenom jazyku KGB. Ale som tu, aby som vám ako spisovateľka, ktorá vie niečo o jazyku a o tom, ako ľahko sa dá jeho sila zneužiť, povedala, že už ide o svetovú vojnu, nie o ‘konflikt na Ukrajine’, ako sa stále opisuje v mnohých západných médiách. A že radšej verte pánu Putinovi, keď vyslovuje svoje ambície. Už si vyžiadal späť bývalý sovietsky blok, lebo to má skutočne na mysli, keď žiada, aby sa NATO stiahlo z východnej Európy. A neprestane, kým ho nezastaví medzinárodný front všetkých tých národov, ktoré stále veria, že sloboda a ľudská solidarita sú cennejšie ako plyn a ropa. Všetci ste videli videá, ako ukrajinskí civilisti, muži a ženy, zastavujú ruské tanky holými rukami a hlasnými nadávkami. Tu je tajomstvo nášho hrdinstva. My sa Ruska nebojíme. Zo všetkých národov v Európe vieme, že to, čo Putin celé desaťročia predáva Západu ako skutočný príbeh, vrátane jadrového vydierania, nie je nič iné ako balík lží, ilúzií a blufov. Vieme to, pretože máme svoj podiel na posledných tristo rokoch ruskej imperiálnej veľkosti a ten v žiadnom prípade nie zanedbateľný. Preto sa zo všetkých národov práve Ukrajina ocitla na čele tejto vojny. Bez nás nemôže existovať žiadna ruská ríša, žiadna ríša zla–to bol napokon dobrý výraz. Najprv tu bolo Rakúsko, potom Československo, potom Poľsko a potom Európa. Najprv to bolo Gruzínsko, potom Bielorusko, potom Ukrajina a potom Európa. Kým som písala, moja neter a jej dve deti, jedno osemročné a druhé osemmesačné, išli z Kijiva na západnú Ukrajinu rýchlosťou dvesto kilometrov za desať hodín. Ukrajinské ženy hromadne utekajú pred ruskými bombami ohrozujúcimi ich domovy, zatiaľ čo ukrajinskí muži zostávajú bojovať tak dlho, ako to bude potrebné, aby oslobodili Európu od strašidla nového totalitarizmu. Všetci vedia, čo treba robiť, muži aj ženy. Prosím, neváhajte chrániť nebo nad nimi.”
Viac o autorke nájdete na stránke http://www.zabuzhko.com/
Foto: Frederick Florin / AFP