je režisér, producent a herec. Vyštudoval herectvo a réžiu. Hral vo viacerých slovenských filmoch. Spolu s Rasťom Šestákom založili spoločnosť D.N.A. Production, ktorá vyrobila televízne seriály ako Najväčšie kriminálne prípady, Najväčšie tragédie Slovenska, Kriminálka Anděl, Odsúdené či Aféry. Režíroval filmy Marhuľový ostrov, Zlo, Čistič, Čiara, Trhlina a najnovšie Duchoň, minisérie Herec, Matematika zločinu a film Správa o úteku Vrbu a Wetzlera z koncentračného tábora, za ktoré získal viacero filmových ocenení na Slovensku, v Česku aj v zahraničí. Žije v Bratislave. Rozhovor, z ktorého citujeme, vznikol pre časopis film.sk a pripravila ho Mariana Jaremková. „Som ročník 1970, takže som 19 rokov prežil v socialistickom režime. A pamätám si presne tých ľudí, ktorí sedeli doma a rozprávali protištátne vtipy, zabávali sa na nich, ale popri tom žili život komunistu, pracovali na kádrových pozíciách alebo kdekoľvek a mysleli si, že je to v poriadku, že je to normálne. Preto je aj jasné, že tu existuje nejaký spomienkový optimizmus, ktorý zažíva staršia generácia, že im komunizmus, teda socializmus, dával istoty, dával im prácu, bývanie, stály príjem… a tieto istoty im stačili. A aj preto v súčasnosti veľa ľudí vzhliada k nejakej autorite, o ktorej si myslia, že im dá istoty, čo potrebujú. Lenže v tom je presne rozdiel. Vtedy bola doba, keď ľudia nechali, aby rozhodovali o ich osudoch, ale v súčasnosti je ten čas, alebo už dlho, už od roku 1990, by mal byť ten čas, keď o osude krajiny a spoločnosti máme rozhodovať my sami. Nečakať, kto za nás rozhodne a slepo ho nasledovať. A mladí ľudia o minulosti veľmi nevedia. Nevedia, čo je Charta 77 a Anticharta. Nevedia, o čom bol rok 1989. Nevedia si predstaviť, čo bol socializmus. A keď si to nevieš predstaviť, tak si to budeš buď idealizovať alebo bagatelizovať. Pozorujem, ako už niektorí formujú svoje myšlienky, idey v prospech toho, aby získali podporu od štátu. A keďže ministerstvo vyhlásilo, čo nebude podporovať, a fondy sa prispôsobili a nebudú podporovať to, čo ministerstvo nechce, tak zrazu ako keby umelci začínali trošku meniť svoje témy, to, o čom chcú tvoriť. A to je dosť problematická vec. Bol som svedkom, že študentka, ktorá točí svoj magisterský film a má byť o hľadaní sexuálnej identity, zrazu túto tému v rámci explikácie vôbec nespomína. Zámerne zamlčuje, aby nebola hneď vyoutovaná. A to je extrém. A potom, v súčasnosti veľa ľudí tak pomalinky začína, v úvodzovkách, kolaborovať. Ako keby pomáhať alebo využívať súčasné nastavenia tak, aby mali z toho prospech. Neviem, čo ich k tomu vedie, či dovtedy nemali pozornosť… Prečo sa niekto rozhodne klopať na dvere ľuďom prepojeným na tých, ktorí ničia slobodnú tvorbu, ničia slobodné umenie a tým ničia aj kolegov, umelcov, ktorí jednoducho nedostávajú prácu, nie sú podporovaní, a bez tých financií nie je možné nič realizovať. Stávajú sa súčasťou režimu, ktorý sa snaží zlikvidovať slobodné umenie. To neviem pochopiť, ale asi na to majú nejaký svoj dôvod. Ja ho však neviem prečítať a neviem, ako sa voči nim postaviť, ako s nimi komunikovať, ako ich vnímať. Neviem.“