je študentka Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe. Venuje sa odboru jazyky a komunikácia nepočujúcich. 21. decembra 2023 bola jednou z postrelených počas útoku na jej školu, pri ktorom zomrelo štrnásť študentov a učiteľov. 
Rozhovor so spisovateľkou Dorou Čechovou a jej dcérou Terezou Doležalovou viedol Ondřej Kundra a vyšiel v týždenníku Respekt a v Denníku N. 
Počas streľby na filozofickej fakulte ste mali vážne poranenia na hrudníku a hlave. Lekári bojovali o váš život. Ako sa vám teraz darí?
Tereza Doležalová: Po fyzickej stránke sa už určite cítim lepšie, ale následky to, samozrejme, zanechalo.
Aké?
Tereza: Život mi dosť komplikuje hlavne poranenie miechy. A samozrejme, že je náročné aj psychicky sa so všetkým vyrovnať. Ale postupne sa to zlepšuje – pomaly, ale sústavne.
Cestou sem vám vaša mama pomohla, ale vy sama toho zvládate čoraz viac. Niekedy už chodíte v exoskelete, ktorý teraz asi máte pod oblečením. Kedy ste ho začali používať?
Dora Čechova: Terezka teraz na sebe nemá exoskelet. Je to zariadenie, v ktorom vyzerá ako robocop.
Tereza: To by ste spoznali, keby som ho mala na sebe. Je skôr určený na tréning doma, nie na bežné chodenie vonku. Trénujem s ním chôdzu od začiatku júla, keď ho pre mňa vyrobili.
Dora: Terezka po streľbe dlho ležala na lôžku a takmer všetky svaly mala atrofované. Aby ste mohli používať exoskelet, musíte udržať trup. Prvýkrát sa doň postavila pred rokom a pol, ale trup sa jej v ňom prepadal. Preto rok cvičila, kým sa doň mohla znova postaviť. Aj teraz počas chôdze potrebuje navyše oporu bedrového pása.
Tereza: Exoskelet je skvelý. Zafixuje mi nohy a zamkne kolená. Je to začiatok cesty k chodeniu.
Keď kráčate, musí vás niekto ďalší podopierať?
Tereza: K exoskeletu používam chodúľku, takže už nepotrebujem nikoho ďalšieho. Ďalším krokom budú barly. Mám aj aplikáciu, ktorá mi meria prejdenú vzdialenosť. Najviac som zvládla päťdesiat metrov – zatiaľ len keď chodím sem a tam po kuchyni. Ale pre mňa je to veľký posun a obrovská motivácia pokračovať.
Máte nejaký plán, kedy by ste mohli exoskelet odložiť? Alebo je lepšie neplánovať a nechať veciam voľný priebeh?
Tereza: Skôr tomu nechávam voľný priebeh, pretože sa to aj tak veľmi nedá naplánovať. Každý postupuje inak – to, že niekto v podobnej situácii je už ďalej, neznamená, že tam musím byť aj ja. Nie je kam sa ponáhľať. Nepomáha mi len exoskelet, ale aj metóda elektroakupunktúry, na ktorú chodím k pánovi doktorovi Olšákovi. Vďaka elektroimpulzom sa znovu rozhýbavajú svaly a telo sa učí ich používať tak, ako má. Skúšam rôzne nové veci a pokroky sa nedajú vopred odhadnúť.
Ako ste vlastne strávili tohtoročné leto?
Tereza: Otec ma vzal k moru do Chorvátska, na Istriu. Bolo to pre mňa skvelé, pretože more milujem – a plávanie tiež.
Takže ste si aj zaplávali?
Tereza: Nie, normálne nie. Mala som detské nafukovacie rukávy na nohách, to mi umožnilo udržať sa na hladine. Držala som sa aj kruhu a otec ma trochu podopieral. Určite to bola aj dobrá rehabilitácia, ale hlavne to bolo pekné leto.
Začína sa ďalší semester. Vrátili ste sa na filozofickú fakultu?
Tereza: Tento akademický rok si dávam pauzu. Predtým som dorábala niektoré predmety, keď som bola z najhoršieho vonku. Teraz však potrebujem pauzu, aby som sa mohla naplno sústrediť na cvičenie a na seba, to je hlavný dôvod.
Chcete dorobiť školu?
Tereza: Tým si v tejto chvíli nie som istá. Mám rok na to, aby som sa rozhodla. Premýšľam o zmene odboru. A tiež neviem, či sa po streľbe cítim na to vrátiť sa v bežnom režime do priestorov, kde sa to stalo. Zatiaľ sa v triede, kde som bola zranená, neučí, nie je jasné, ako to bude v budúcnosti.
Študovali ste jazyky a komunikáciu nepočujúcich. O akom inom odbore uvažujete?
Tereza: O psychológii.
Akú podporu vám škola poskytuje?
Tereza: Dostávala som takú podporu, akú som potrebovala. Nemusela som byť v škole osobne, keď som z nejakého dôvodu nemohla alebo nechcela.
O tom, čo sa stalo vašej dcére a čím ste si vy, váš muž, Terezka a jej brat prechádzali, ste napísali knihu z denníkových záznamov s názvom Terezko, vrať se!, ktorá teraz vychádza. Ste spisovateľka; čo denník dokáže zachytiť na rozdiel od bežného textu alebo románu?
Dora: O tejto knižke hovorím, že je to knižka, ktorú nechcete napísať. Keď som však bola na tento svet poslaná ako píšuca, hovorila som si, že to, čo sa nám stalo, musím spracovať. Denník mi tiež umožňoval pozrieť sa, odkiaľ, kam a cez čo som išla. Počas písania som si hovorila, že keď tým prejdeme, vďaka denníku uvidím, čo presne sme prežili. Vražedný útok v škole je niečo také absurdné a šialené, že denníková forma je jediný možný spôsob môjho svedectva o ňom. Možnosť, ako vziať čitateľov do konkrétneho okamihu a do toho, čo sme prežili.
Bol po streľbe nejaký okamih, v ktorom ste denník odložili, pretože ste už nemali silu písať?
Dora: Nebol. Denník je pre mňa aj terapeutická metóda. V najhorších časoch ma zachraňoval. Len čo som padala do temných myšlienok, začať písať to, čo sa nám deje, bola cesta, ako od toho poodstúpiť a pozrieť sa na to trochu z diaľky. Vždy som písala o tom, čo sa dialo deň predtým. Mám pocit, že v deň, keď by som to neurobila, by som sa zbláznila.
Bolo ešte niečo, čo vám pomáhalo?
Dora: Meditácia. Išla som do nej cez nádych a výdych a predstavovala som si, že Terezke žiari celé telo, že sa uzdravuje. To bola moja mantra, že to bude lepšie.
Nikdy ste nepochybovali?
Dora: Terka je bojovníčka, je silná, verila som jej. Zároveň od momentu, ako sa nám ju tú noc po streľbe podarilo nájsť v nemocnici, kam ju previezli, sme s mužom vedeli, že napriek tej strašnej tragédii, ktorá sa stala, napriek jej devastujúcemu zraneniu, máme obrovské šťastie, že žije. Každé ďalšie ráno pre nás bolo hlavne o tom, že je tu, už pohla rukou, otvorila oči…
Váš denník sa končí epilógom z tohtoročného júla, keď sa Tereza postavila na nohy a začala chodiť. V minulosti vám časť lekárov hovorila, že niečo také nebude v jej ťažkom zdravotnom stave možné. Čo rozhodlo o opaku?
Dora: Kreativita lekárov a fyzioterapeutov, ktorí vám nehovoria, že všetko je zlé, že nič nejde, ale premýšľajú o tom, čo by sa ešte dalo urobiť. Terezka dnes cvičí chôdzu vďaka doktorovi Petrovi Olšákovi, ktorý ju lieči elektroakupunktúrou, a vďaka Michalovi Glogerovi, mladému mužovi, ktorý s kolegami vymyslel rehabilitačnú pomôcku exoskelet, dostal ju do výroby a za prijateľnú cenu aj ku klientom domov.
A napriek tomu som stále naštvaná na tých, ktorí mali potrebu k Terezke, ktorá ešte nebola celkom pri vedomí, akýmkoľvek spôsobom dostať informáciu, že to nebude dobré, že to nikdy nebude lepšie. V 21. storočí, keď v každej nemocničnej izbe visia informácie o právach pacienta na neinformovanosť, s jedinou výnimkou, a tou je nákazlivá choroba, ktorú by ste mohli preniesť, mali ovládnuť svoje ego. To, že si mysleli, že niečo nejde, neznamená, že iní lekári to nemôžu vidieť inak.
Keď sa však obzriem späť, lekári a zdravotníci, ktorí robili možné aj nemožné, aby Terezku v rehabilitácii podporili, na našej ceste prevažovali.
Ako mal vyzerať váš 21. december 2023, keď došlo k streľbe? Čo ste mali v ten deň v pláne?
Tereza: Ten deň si takmer nepamätám. Viem len, že som popoludní mala plány s priateľmi.
V liste zosnulým spolužiakom z učebne 423 na štvrtom poschodí filozofickej fakulty ste rok po tragédii napísali: „Vedieť, že čoskoro vydýchnem naposledy, bolo to najhoršie, čo som kedy zažila.“ Ako dlho trvali tieto okamihy, keď ste ležali postrelená na zemi a mysleli ste si, že zomriete?
Tereza: Mám to dosť v hmle. Čas som nevnímala. Asi mi pripadal dlhší, než bol v skutočnosti.
Je niečo, čo sa vám zjavuje z hmly? Viem, že ste sa snažili telefonovať, môžem sa opýtať komu?
Tereza: Na záchranku. To bolo číslo, ktoré som vytočila po tom, ako streľba zasiahla mňa aj spolužiakov. Jediné, na čo som vtedy myslela, bolo, že musím rýchlo zavolať pomoc. Dovolala som sa dispečerke, povedala som jej, že sa na filozofickej fakulte strieľa a že sme zranení. Bola som v šoku a vôbec som si neuvedomovala, že som sama zranená. Asi sa mi vyplavil adrenalín, pretože som necítila žiadnu bolesť. Keď do našej triedy dorazili policajti a začali nás ošetrovať, ešte som vnímala. Až keď ma preložili na plachtu a vynášali von, upadla som do bezvedomia.
Videli ste strelca?
Tereza: Len ako siluetu vo dverách. Pamätám si, že otvoril dvere, začal strieľať a ja som sa rýchlo schovala pod lavicu. A že sa neskôr vrátil a ešte raz na mňa vystrelil. Až v nemocnici som sa dozvedela, že chodil po triede a strieľal aj na tých, ktorí už ležali na zemi.
Kde ste v triede sedeli?
Tereza: V prvej lavici, na druhej strane od dverí, takmer pri okne. V lavici oproti mne sedela pani profesorka. Mali sme vtedy lingvistiku posunkových jazykov.
V bezvedomí ste boli dlho, v takýchto momentoch sa ľuďom zjavujú rôzne výjavy z predchádzajúceho života alebo obrazy možného konca. Prešli ste takouto hraničnou situáciou aj vy?
Tereza: Snívali sa mi rôzne nezmysly. A tiež sny o tom, čo ma trápilo, kým došlo k streľbe.
Vaša mama vám neskôr v nemocnici čítala z vašej obľúbenej knihy. Kedy ste si začali uvedomovať jej prítomnosť?
Tereza: Nedokážem povedať, kedy presne to bolo. Prebúdzanie do života si vôbec nepamätám.
Dora: Zhruba na desiaty deň Terezka pootvorila oči, ale pozerala sa len cez nás. Nereagovala. Po niekoľkých ďalších dňoch prvý raz žmurkla.
Žmurknutie bol prvý okamih, keď ste vedeli, že vás dcéra vníma?
Dora: Vedela som, že ma vníma od prvej chvíle, keď sme ju tú noc po streľbe s manželom v nemocnici chytili za ruku. Keď som jej tretí deň po streľbe začala spievať pesničku, ktorú pozná z detstva, začala trhať telom. Lekári hovorili, že je to prejav epilepsie, ktorú spôsobilo zranenie hlavy, ale ja som vedela, že to tak nie je, že reaguje na mňa.
Čo ste jej spievali?
Dora: Keď sa Terezka v roku 2004 narodila, skupina Kabát, ktorej manžel v tom čase natáčal videoklipy, práve bola na turné s názvom Dole v dole. Boli sme na koncerte v Hradci Králové, auto sme parkovali vedľa pódia. Počas pesničky Žízeň všetko dunelo a Terezka v autosedačke spokojne zaspala. Nemala vtedy ani pol roka. V nemocnici, keď som jej Žízeň znova zaspievala, to pre ňu musel byť taký silný emocionálny podnet, že zareagovala. Rovnako to bolo s pesničkou Tři oříšky pro Popelku, ktorú predtým hrala na klavíri. Počas nej na ARO v nemocnici v Krči zase prudko otvorila oči.
Ako rýchlo po prebratí sa vám vracala pamäť?
Tereza: To, čo sa stalo, mi dochádzalo postupne. Potrebovala som si hlavne uvedomiť, že sa to skutočne stalo, pretože to bolo neuveriteľné. Vlastne stále nechápem, že k niečomu takému – že do triedy, kde sa učíte, vojde vrah a chce postrieľať vás a spolužiakov – skutočne došlo. Je to úplne surreálny zážitok.
Ako ste o tom, k čomu došlo, s dcérou komunikovali?
Dora: Keď nám psychologička prvý raz volala z nemocnice v Krči, že Terezka povedala sestričke, že sa jej snívalo o streľbe, dala nám užitočnú radu: odpovedajte jej pravdivo, ale nehovorte viac, než na čo sa spýta.
Psychologička vyhlásila, že za Terezkou pôjde, a ak sa jej na to spýta, potvrdí jej, že bola pri streľbe. Bola ochotná prísť aj cez víkend, keby tému otvorili v piatok. Zážitky toho dňa sa Terezke vracali postupne. Nebolo to tak, že by si zrazu na všetko spomenula a my sme s ňou o tom museli komunikovať.
Mozog asi začal spracovávať všetko postupne, aby to nebol taký náraz. A Terezke po prvom sne o streľbe okamžite nasadili antidepresíva. Aby ju neprenasledovali nočné mory. Napriek tomu ich ešte dlho mala.
Aký okamih bol pre vás za rok a trištvrte od streľby najťažší?
Tereza: Asi by som povedala, že zvyknúť si na iné fungovanie tela. A tiež presvedčiť hlavu, aby spolupracovala, aby vyslala správne signály telu a pomohla mi v uzdravovaní.
Hlava si niekedy postaví hlavu a nepočúva?
Tereza: Niekedy je ťažké presvedčiť samu seba na podvedomej úrovni, že chcem chodiť. Niežeby som nechcela… Len jednoducho niekedy hlava pracuje trochu inak, po svojom.
Čo bolo najťažšie pre vás?
Dora: Spracovať tú strašnú traumu, keď som si uvedomila, že počas tej noci, keď sme hľadali Terezku, boli v rovnakej situácii aj ďalší rodičia, ktorí však nemali také šťastie ako my.
Vždy keď som doma otvorila Terezkinu skriňu, brala do ruky jej veci a nosila jej ich do nemocnice, myslela som na to, že niekde iná mama tak ako ja otvára skriňu s oblečením svojho dieťaťa, ale už za ním nemôže ísť. My aj oni sme mali tú noc v ruke bielu a čiernu kartu. Nám v ruke zostala tá biela.
Terezkine zranenia ju však nepredurčovali jasne na prežitie. Bola na tenkej hrane života a smrti. To, že prešla na stranu života, je pre nás dodnes nepochopiteľný zázrak. Každý deň toho roku som myslela na rodičov, ktorí tú noc tiež hľadali svoje dieťa, ktoré len „odišlo“ do školy a nevrátilo sa.
Stodvadsiaty deň po streľbe ste sa stretli s policajtom, ktorý zachránil vašu dcéru. Koho zachraňuje a či prežili, nevedel. Zveril sa vám však, že vedel, do akej nemocnice odviezli postrelenú profesorku z Terezinej triedy, a hneď na druhý deň sa za ňou vybral. Prečo?
Dora: Tí chlapi, ktorí zasahovali v Terezkinej triede, zažili niečo, čo dovtedy nezažili, a azda už ani nikdy nezažijú. Predstavte si, že ako policajt vojdete do triedy, kde na zemi ležia, aj keď čerstvo plnoleté, ale stále ešte deti. Ten zásah musel byť pre nich nesmierne náročný. Preto si myslím, a tak som tomu porozumela, keď sme o tom hovorili, že za profesorkou šiel, pretože sa potreboval presvedčiť, siahnuť si na niekoho, kto tú hrôzu prežil. Dotknúť sa života napriek skaze.
Dotyčný policajt mal z minulosti vyštudovanú špecializáciu v intenzívnej medicíne. Keď počul vo vysielačke, čo sa na univerzite deje, nechal si schváliť výjazd od nadriadeného, vzal si ošetrovateľské veci a rýchlo vyrazil. V triede prišiel k vašej dcére. Vo vašom denníku na to spomína: „Sklonil som sa k nej. Chytil som ju za ruku. Keď ma počujete, stlačte mi ruku, povedal som jej a ona mi stisla ruku.“ Keby vašej dcére v ten deň neposkytol rýchlu starostlivosť, zomrela by?
Dora: V tej triede, pokiaľ viem, bolo toľko policajtov, že mohli pomôcť všetkým, ku komu sa včas dostali. Myslím, že keby to nebol on, sklonil by sa k Terezke niekto iný. Dodnes som policajtom, ktorí počas toho popoludnia zasahovali na fakulte, nesmierne vďačná.
Počas zásahu sa rozdelili, časť išla za strelcom a ďalší zostali v triede, aby zachraňovali zranených. Vďaka tomu, myslím, Terezka prežila. Pomáhať a chrániť, čo majú na autách, nie je len prázdne heslo. Videla som ich potom aj na stretnutí policajtov a zranených. Tých priamych obetavých chlapov, ktorí urobili všetko, čo bolo v ich silách.
Vy ste sa rozprávali s vaším záchrancom?
Tereza: Áno. Chcel sa so mnou stretnúť a ja som za to rada. Vďaka nemu viem, čo sa dialo v triede po tom, ako sa tam dostali policajti. Vďaka nemu som videla z iného uhla pohľadu, čo sa stalo. Hlavne som však bola vďačná za to, že môžem podať roku tomu, kto mi tak pomohol. Pamätala som si, že sa ku mne niekto sklonil, ale nepamätala som si kto.
V denníku píšete, že sa s ľuďmi ako tento policajt stretávate, aby ste vyplnili množstvo medzier, ktoré máte vo svojej hlave. Ide o čas od pol štvrtej popoludní, keď ste zaregistrovali streľbu, do nájdenia ťažko zranenej dcéry o pol jednej v noci vo vinohradskej nemocnici. Už ste odvtedy zaplnili všetky prázdne miesta?
Dora: Áno, už nemám otázky.
Keby ste mali možnosť položiť strelcovi nejakú otázku, chceli by ste s ním hovoriť?
Dora: To je od vás veľmi krutá otázka. Keby prežil…? Viete, nedokážem si predstaviť, že by niekto z otcov, ktorí v ten deň prišli o svoje dieťa, nemal „gule“ a nešiel by si to s ním vybaviť…
Čo cítite k strelcovi vy?
Tereza: Neviem presne, čo k nemu cítim. Len sa snažím pochopiť, prečo by niekto niečo také urobil. Je to dosť ťažké, keď som ho vôbec nepoznala. Myslím, že so mnou nemusia všetci súhlasiť, som však toho názoru, že aj on patrí medzi obete. Nielenže jeho rukou zomrelo štrnásť študentov a učiteľov, ale že vlastnou rukou zomrel aj on sám. Neviem, čo sa v jeho živote, počas jeho dospievania stalo, ale myslím si, že aj on je obeťou toho zla, o ktorom všetci hovoria v súvislosti s jeho vraždami.
Prečo si myslíte, že je obeť, a nie tvorca toho zla?
Tereza: Keď sa v živote stretávate so zlom vo vzťahoch, na sociálnych sieťach a toho dobrého spoznáte len málo, zlo vás môže pohltiť. Myslím si, že to bol aj jeho prípad. Zlo ho pohltilo a on sa stal jeho nástrojom.
Kontaktovala vás rodina strelca?
Tereza: Mňa nie.
Dora: K tomu nedošlo.
Stretávate sa s rodičmi zastrelených alebo preživších?
Dora: S niektorými mamami zastrelených áno. Prvý raz sme sa stretli na krste knihy Lucie Fríbertovej Vlčí poezie. Lucka v ten deň sedela v triede vedľa Terezky a neprežila streľbu. Na krste mi predstavili niektorých rodičov. Chodím aj do spolku Spojení nadějí, ktorý založili rodiny obetí a združuje všetkých, ktorí boli zasiahnutí vražedným útokom na fakulte. Tam sa stretávame.
Tereza: Som v letmom kontakte s niektorými preživšími spolužiačkami, ale len v letmom. Sem-tam si niečo napíšeme. Napríklad o tom, ako sa máme a čo naše zranenie, pretože sme na tom rôzne. S jednou spolužiačkou som preberala aj iné, osobné veci a záujmy.
Niektorí rodičia neskôr kritizovali postup polície kvôli tomu, že im neodpovedala na množstvo otázok. Ako to vnímate vy? Zostali niektoré otázky nezodpovedané aj pre vás?
Dora: Vnímam to tak, že keby Lenka Šimůnková, mamička zastrelenej Elišky, nerozprávala celý rok do médií, nekládla otázky, keby ich nekričala do sveta, zostalo by nezodpovedaných otázok viac. Pre mňa doposiaľ zostáva nezodpovedaná otázka, kto velil celému zásahu, kto odvolal hliadku z filozofickej fakulty… Nie je to o hľadaní vinníka, ide len o to, aby sa nezamlčovali informácie.
V spomínanom liste spolužiakom ste tiež napísali: „Nezomrela som, ale keby som v ten deň umrela, viem, že som nenaplnila svoj život, neurobila som, čo som mala a chcela. Teraz, keď som bola ušetrená, môžem urobiť, čo mám a čo chcem.“ Čo presne to je?
Tereza: Vždy som cítila, že mám pomáhať ľuďom. Neprestanem s tým. Naopak, chcem v tom pokračovať. Najskôr sa však musím vyrovnať fyzicky aj psychicky. Ak však je ešte nejaký dôvod, prečo som prežila, tak ho nikto nepozná, ani ja nie. Možno sa ešte časom ukáže.
V čom je pre vás pomoc ľuďom dôležitá?
Tereza: Napĺňa ma. Cítim, že je to tak správne. Veľa ľudí má v dnešnej dobe problémy, preto uvažujem o štúdiu psychológie. V tom vidím možnú cestu pre seba.
Pomáhame si ako spoločnosť dosť? Sme k sebe dostatočne ústretoví, milí a slušní?
Tereza: Verím, že je určite viac slušných ľudí. Takú mám životnú skúsenosť.
V Česku má časť ľudí, ktorí si neprešli tým, čo vy, pocit, že sa majú zle, a sťažujú sa na život. Na rozdiel od vás sú zdraví. Je niečo, čo by ste im chceli s vašou skúsenosťou odkázať?
Tereza: Vždy sa dá nájsť nejaká nádej a svetlo. A vždy sa dá nájsť aj činnosť, z ktorej človek môže mať radosť.
Dora: Láskavosť človeka k človeku je kľúčom k životu, ktorý stojí za to žiť. Všetci tí, ktorí nám počas našej cesty pomáhajú, mi to každý deň potvrdzujú.
Foto: Milan Jaroš/Respekt