je izraelský spisovateľ. Je zakladateľom Inštitútu Shalom Hartman (SHI) v Jeruzaleme, kde sa podieľa na riadení programu Muslim Leadership Initiative, poskytujúceho výučbu judaizmu americkým moslimským lídrom. Je autorom knihy Like Dreamers (2013), ktorá získala cenu Everett Book of the Year Židovskej knižnej rady (JBC). Jeho ďalšia kniha Letters to My Palestinian Neighbor (Listy môjmu palestínskemu susedovi) je bestsellerom a vyšla vo vydavateľstve Hadart Publishing, ktoré pripravuje v slovenskom preklade aj jeho najnovšiu knihu. Yossi Klein Halevi píše komentáre pre svetové média ako The Atlantic, The New York Times a The Wall Street Journal. Narodil sa v New Yorku, roku 1982 sa presťahoval do Izraela a žije v Jeruzaleme. „Ako sa to stalo, že taká veľká časť medzinárodnej komunity má ,pochopenie’ pre masové hrôzy 7. októbra? Že časť ľavice je väčšmi pobúrená odpoveďou Izraela na masakrovanie než samotnou masakrou? Že tými, ktorí sú teraz v liberálnych amerických kampusoch najviac doráňaní, nie sú stúpenci Hamasu, ale Židia? Že antisionisti, ktorí volajú po tom, aby sa Izraelčania stali bezbrannou menšinou v rámci ,Veľkej Palestíny’ od rieky k moru, skandujú nenávistné slogany s ešte väčším zanietením a morálnou sebadôverou? Jednu z možných odpovedí už na to nechtiac dal šéf Palestínskej samosprávy Mahmúd Abbás. Minulý mesiac sa vo svojom vystúpení v Palestínskej televízii snažil vysvetliť pôvod holokaustu. Nacisti podľa neho neboli antisemiti, ale boli proti Židom ,pre ich rolu v spoločnosti, ktorá bola spojená s úžerou, s peniazmi… Pre Hitlera boli zapojení do sabotáží, a preto ich nenávidel. Inými slovami: Židia si holokaust privodili sami. Abbás bol všeobecne odsudzovaný ako antisemita, a to aj ľavičiarmi. No jeho vnímanie formuje reakciu mnohých z nich na udalosti posledných týždňov. Izrael, ako tvrdia, v skutočnosti vyprovokoval masakru tým, že okupuje Palestínčanov, vyprovokoval ju svojím rasizmom, kolonializmom a apartheidom, možno už samotnou svojou existenciou. Znovu je to tak, že Židia si svoju tragédiu privodili sami.
Viniť Židov z ich vlastného utrpenia je neodmysliteľnou súčasťou histórie antisemitizmu. Či už to bolo preto – v predholokaustovej ére – že zabili Ježiša Krista, alebo ako špiniči rasy – v nacistickom Nemecku; Židia boli vždy vnímaní ako tí, čo si svoj osud zaslúžili. Tí, čo na nich útočili, zasa verili, že len odpovedajú na židovské provokácie.
Je tu však niečo, čo súčasný moment komplikuje ešte viac: na rozdiel od minulosti teraz naozaj majú Židia moc. Už nie sme nevinní. Okupujeme Palestínčanov na Západnom brehu. A ako vojna silnie, rastie počet civilných obetí v Gaze. A rozširovanie osád na Západnom brehu podkopáva trvalejšiu možnosť riešenia rozdelením na dva štáty.
Tento okamih však zapadá do historického vzorca antisemitizmu s ľahkosťou, s akou veľká časť sveta po desaťročia gumovala izraelské chápanie konfliktu a to, ako sme sa dostali až sem. A systematická, pozoruhodne úspešná kampaň ľavice úplne poprela historický a politický naratív Izraela. V dôsledku toho sa jedna z najzložitejších morálnych a politických dilem stala príslovečnou pašiovou hrou, Izraelčan v nej hrá rolu Judáša (Žida), ktorý zradil svoj osud vznešenej obete a stal sa páchateľom. Židovský štát bol pretransformovaný na sumu svojich hriechov, na spoločnosť nenapraviteľného zla, ktorá stratila právo na existenciu, tobôž na sebaobranu.
Keby sme okupáciu a jej dôsledky dávali za vinu len a len Izraelu, museli by sme preskočiť celú históriu izraelských mierových rokovaní a ich palestínskeho odmietania. Označkovať Izrael za ďalší kolonialistický výtvor je prekrútením unikátneho príbehu návratu vykoreneného národa, ktorého väčšinu tvorili utečenci zo zničených židovských komunít na Blízkom východe. Označkovať ho ako štát, v ktorom vládne apartheid, znamená mýliť si národný konflikt s rasovým a ignorovať interakciu arabských a židovských Izraelčanov. Chápať Izrael a jeho bezpečnostné dilemy len očami izraelsko-palestínskej mocenskej dynamiky znamená nevidieť jeho zraniteľnosť v nepriateľskom regióne a nevidieť enklávy spojencov Iránu, ktorí sa tlačia na izraelské hranice. Izraelský naratív nie je taký hladký, ako si niektorí obhajcovia Izraela myslia. Izrael s palestínskym národným hnutím zdieľa zodpovednosť za to, že pomáhal udržiavať konflikt. Osobitne minulý rok, keď sa najextrémnejšie politické a náboženské časti izraelskej spoločnosti stali oficiálnou tvárou krajiny a vytvorili prvú izraelskú vládu od konca osemdesiatych rokov, ktorej cieľom nebolo politické riešenie palestínskej tragédie, ale anexia.
A napriek tomu: tvrdiť, že za masakru 7. októbra môže okupácia, je základným nepochopením cieľa Hamasu. Hamas nepracuje na vytvorení palestínskeho mini-štátu na Západnom brehu a v Gaze, ale na deštrukcii štátu Izrael. Pre Hamas je celý Izrael ,okupovaný’, a žiadne riešenie s dvomi štátmi nemôže ukončiť túto vojnu proti štátu Židov. Roku 1995, práve keď mierový proces v Oslo vrcholil, Hamas začal svoju prvú vlnu samovražedných atentátov. Komunity, ktoré boli zdecimované 7. októbra, boli v terminológii Hamasu ,osadníci’, bez ohľadu na to, že sa nachádzali v rámci medzinárodne uznaných hraníc Izraela. Intímna forma masového vraždenia Hamasu bola predohrou jeho plánu genocídy v mene islamistického štátu medzi riekou a morom. Toto je tvár ich riešenia jedným štátom, ktorý sa propaguje v západných kampusoch a na uliciach Londýna a Brooklynu a Sydney. Nastavenie, viniace Izrael z toho, že masakru vyprovokoval, je aj vysvetlením, prečo toľko medzinárodných médií tak ochotne prijalo hamasovskú verziu tragédie 17. októbra v nemocnici al-Ahli v Gaze. Titulky jednoznačne implikovali, že izraelská raketa zničila nemocnicu. Keď Izrael predložil presvedčivý dôkaz o tom, že na vine bola zablúdená raketa, ktorú odpálila bunka Islamského džihádu, umiestnená v blízkosti nemocnice, a napriek tomu, že Hamas neponúkal pre svoje tvrdenie vôbec nijaký dôkaz, aj tak množstvo médií odmietlo správu dementovať, a ďalej hovorilo o ,dvoch verziách’ toho, čo sa stalo. Pravda síce nakoniec vyšla najavo, ale škoda sa už stala. Vojna si našla svoj symbol. Pre väčšinu sveta Izrael nielenže bombardoval nemocnicu, ale ešte to aj urobil úmyselne. Dodatočné vysvetlenia boli irelevantné. Či už Izrael technicky spáchal vojnový zločin alebo nie, bol vinný, pretože ho spáchať mohol, pretože skôr či neskôr sa nejakého vraždenia dopustí, pretože je to vo svojej podstate pre veľkú časť sveta zločinecký štát. Mnohí z tých, čo z krízy obviňujú Izrael, vrátane niektorých z jeho najextrémnejších kritikov, to nerobia vedome preto, že by boli motivovaní antisemitizmom. Ale antisemitizmus hral rozhodujúcu úlohu v tom, ako sa západné myslenie utváralo po stáročia, presvedčivo to rozoberá David Nirenberg vo svojej knihe Antijudaizmus, a dnes je znovu v hre. Bez ohľadu na to, či apologéti Hamasu konajú z antisemitských pohnútok alebo nie, sú kolaborantmi v klasickom antisemitskom momente.
Mnohí Židia sa dnes cítia ako v surreálnej, ale pritom známej realite. Hovoria, že teraz rozumejú, ako sa mohol udiať holokaust, ako na pohľad slušní ľudia mohli začať za svoje vlastné trápenia viniť tých dotieravých Židov, ktorí boli až príliš šikovní a vždy sa dokázali pretlačiť niekam dopredu.
Šialený, sadistický 7. október nebol výrazom politickej frustrácie, ale prvotnej nenávisti k Židom, ktorá bola prispôsobená na rôzne, aj protichodné spúšťače a ideológie a ktorá dnes spája krajnú pravicu s krajnou ľavicou. Dnes však Židia už nie sú bezmocní. Dokážeme sa brániť a dokážeme vrátiť úder tým, ktorých vízia lepšieho sveta stojí na tom, že zmizneme. Ak sa ľavica snaží vidieť v našej sile symbol ľudskej skazenosti, vyrovnáme sa aj s tým. Dejiny postavili pred Židov zodpovednosť konfrontovať sa s morálnymi dôsledkami sily. No siedmy október nebol odpoveďou na zneužitie židovskej sily; bolo to pripomenutie toho, že je potrebná. Vo svete, v ktorom stále existujú nepriatelia, ktorých cieľom je genocída, je bezmocnosť Židov hriechom.“