Michal Hvorecký

    je spisovateľ a prekladateľ z nemeckého jazyka. Žije v Bratislave, kde je vedúcim knižnice Goethe Institut. Autor románov Posledný hit, Plyš, Eskorta, Dunaj v Amerike a najnovšie novely Trol. Vyšli mu tiež zbierka poviedok Silný pocit čistoty, Lovci & zberači, Pastiersky list a Naum, kniha Spamäti z roku 2013 je autorovou autobiografiou. Film Wilsonov od režiséra Tomáša Mašína bol prvý, ktorý vznikol na motívy jeho textu (vďaka filmu vyšla v novom vydaní a samostatne poviedka Wlsonov). “Všeobecne, žiaľ, prevláda vnímanie pomníkov ako v buditeľskom 19. storočí, nie v pluralitnom 20. prvom. Kedy sa dočkajú pamätníka spišskí odvlečenci? Desaťtisíce nevinných deportovali do gulagov, najmä do Donbaskej oblasti. Hneď po ruských osloboditeľoch, ktorým patrí večná sláva a vďaka, prišiel stalinský teror. Na štiavnickej kalvárii z hrobu neznámeho vojaka, ktorý zomrel roku 1919 na následky zranení z prvej svetovej vojny, vyrobili bez dôkazu Červenoarmejca z druhej svetovej. Projekt Svätopluka na Bratislavskom hrade sa zrodil za fašistickej totality a dokončil v demokracii. V Rajci stále stojí busta Ferdinanda Ďurčanského, odsúdeného ľudáckeho radikála a tvorcu protižidovskej politiky. Sochára nikto neoznačoval za pseudoumelca či dokonca psychiatrického pacienta. Neútočí sa ani na tvorcov hokejistov v životnej veľkosti, stád pomaľovaných kráv, kanálových čumilov či na prešovského 3,3-metrového Krista za 166-tisíc eur. To je určite Umenie. Lebo Umenie neničí, tvrdia internetoví estéti. Pritom mohutný prúd povojnového umenia presadzoval gesto deštrukcie, tvoril nožmi, ohňom, trhaním, radikálne, inovatívne reagoval na všeobecný rozklad navôkol. Umelci burcovali proti ľahostajnosti, rezignácii a apatii, keď spoločenská situácia pripomínala dnešok. Ak chcete bojovať s démonmi minulosti, vstaňte od počítača a choďte aspoň voliť. Najväčší slovenský pomník komunizmu a mafiánskeho turbokapitalizmu sa stále týči – v premiérskom kresle.”
    Foto: Peter Župník / Stredoeurópske fórum